Pri akomkoľvek médiu existujú dve konštanty: keď vzniknú, vždy sa o nich hovorí, že debilizujú spoločnosť. A keď starnú, nová generácia nadáva, že už nie sú také krásne ako keď vznikli za starých dobrých čias.
Týka sa to všetkých médií bez výnimky. Počúvajte tých, ktorí hovoria, že dnes knihy upadajú, nik ich nečíta, a keď, tak hlavne ten hlúpy brak. Ich predchodcovia pred storočiami zase tvrdili, že čítanie kníh môže za morálny úpadok mládeže a deti by ich nikdy nemali čítať samy.
Tie isté argumenty počúvame aj pri údajnom úpadku televízie. Kopať do Rozborila a farmárov nie je ťažké, pohŕdať nimi sa dokonca považuje za znak dobrého vkusu, ale úprimne – v čom je táto kritika iná než tie bľaboty o knihách?
Rozboril a vkus
Kritici vychádzajú z niekoľkých podľa mňa mylných premís.
V prvom rade cítiť domnienku, že nie každý vkus má tú istú hodnotu. Vkus tých, ktorí sú rozhľadení, má vraj vyššiu cenu ako sedliaka z dediny, ktorý vyrástol na Senzuse a Anderovi z Košíc.
To predpokladá, že ani subjektívne pocity nie sú si navzájom rovnaké. Ak si niekto poplače pri Rozborilovom emocionálnom vydieraní, je to akási nižšia emócia, ako keď ste si poplakali pri ruskej klasike.
Ak by fanúšička Rozborila mala na škále od jedna do desať pomenovať, ako ju to emocionálne zasiahlo, a dala svojej skúsenosti osmičku, predpokladáme, že jej osmička je horšia ako tá naša, ktorú sme cítili z Dostojevského.
Skôr však než o fanúšikoch Rozborila to vypovedá o nás – bránime svoju pozíciu a staviame si obranné valy pred tými barbarmi. Pre barbarov však Rozboril robí svet znesiteľnejším a je chvalabohu pritom jedno, čo zo svojich chrámov kážeme.
Kto je obeťou?
Kritici tiež radi hovoria o obetiach. V prvom rade majú byť údajnými obeťami ľudia, ktorí v programoch účinkujú. Nevidia, že ich televízie zneužívajú, a akosi automaticky sa predpokladá, že títo ľudia po odvysielaní programu končia v depresiách, čo im to kto vyviedol.
Skúsenosť je však opačná – my vidíme ich mizerné životy, oni sú radi, že ich životy vôbec niekomu stáli za pozornosť.
Druhou obeťou sú diváci, ideálne deti. Televízie vraj využívajú špinavé psychologické triky, voči ktorým nie sú ľudia imúnni. Nasilu pretláčajú nevhodný obsah, čím naň ľudí privykajú.
Slovenské televízie majú skôr opačný problém, než aby boli kontroverzné – vládne v nich konformita. Sex a nadávky áno, ale nesmú uraziť babičky a odradiť inzerentov. Tí sú pre televíziu lepším strážnym psom než akýkoľvek zákon.
A tí mladí, o ktorých sa najviac moralizátori boja? Televízie by boli nesmierne šťastné, ak by mali na nich ten údajný vplyv. V skutočnosti im však títo diváci skôr utekajú k iným médiám a to, čo vidia tam, na takú Sodomu si naše televízie ani náhodou netrúfnu.
(Autor je odborník na komunikáciu, píše na truestory.sk)
Čítajte viac komentárov:
Ak Pollák uspeje, plusové body si Smer prisvojí. Ak nie, ľahko sa zbaví zodpovednosti, píše Roman Pataj
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Romneyho faux pas potvrdzuje, ako sa Amerika stala krajinou 50 : 50, píše Tomáš Gális
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Jedna vec je, že o daniach a odvodoch je správne rozhodovať doma, a celkom iná, či je to zlučiteľné so „záchranou eura“, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
