V posledných týždňoch sa začínajú množiť informácie o investičných stimuloch pre rôznych investorov. Samsung, Mondi, IBM či ZKW patria medzi najznámejšie ryby v 32-člennom zozname firiem, ktoré podali žiadosť o stimul.
Hneď na začiatok ujasnenie pojmov s dojmami. Je investičná pomoc vo forme daňovej úľavy nákladom pre daňových poplatníkov? Áno, je. Reálne totiž nie je rozdiel medzi tým, ak vám niekto vezme sto eur a vzápätí ich vráti alebo ich nevezme vôbec. Ak totiž neklesnú celkové výdavky, na dieru, ktorá takto v rozpočte vznikne, sa musia vyskladať ostatní. Verejná správa má na to dokonca špecifický výraz – „daňový výdavok“.
Tisíc menších investícií
Investičné stimuly sú nástroj s negatívnym dosahom na spoločnosť a ekonomiku. Vôbec pritom nejde o to, akú majú investície „pridanú hodnotu“, nech už toto spojenie znamená čokoľvek. Jednoduchá logika vraví, že ak by boli investície, na ktoré majú ísť stimuly, výhodné a vytvárali nejakú „pridanú hodnotu“, zaplatili by sa samy z budúcich výnosov a nepotrebovali by žiadnu pomoc.
Základný problém je, že žiadna metodika nedokáže určiť, či táto alebo oná investícia bude lepšia ako tisíc menších investícií, ktoré by spravili napríklad živnostníci, ale sa neuskutočnia, lebo peniaze od nich budú presunuté. A nejde o preháňanie – zvýšenie odvodov živnostníkom má priniesť päťdesiat miliónov eur, zmeny v daňovom zákone ďalších dvadsať miliónov. Investičný stimul pre Mondi a ZKW má byť spolu 45 miliónov, čiže celý výnos od živnostníkov pôjde k nim.
Investičné stimuly pracovné miesta nevytvárajú, ony ich prerozdeľujú. A keďže ich prerozdeľujú od efektívnejších podnikateľov (ktorých činnosť nepotrebuje vládne stimuly) smerom k menej efektívnym (ktorých podnikateľská činnosť stimuly na prežitie potrebuje), znamená to pre celú ekonomiku stratu produktivity, a teda aj čistú stratu pracovných miest.
Správne riešenie je jednoduché. Namiesto daňovej úľavy pre tri-štyri firmy znížiť daňovú sadzbu, hoci nepatrne, pre čo najširšie spektrum subjektov. Rovnaká logika platí aj pri takzvanom preťahovaní investorov medzi krajinami, teda bitkou o to, kto väčším stimulom k sebe priláka novú fabriku. Opäť sa na to nepoužije hrniec zlata nájdený na konci dúhy, ale peniaze ostatných podnikateľov a zamestnancov.
Ak Poliaci chcú zo svojich peňazí dotovať náklady medzinárodnému výrobcovi televízorov, nech to spravia. Pre nás to bude znamenať lacnejšie televízory z Poľska a ušetrené peniaze sa nestratia, ale použijú v našej ekonomike na niečo iné.
Čo štát nevie
Na záver malé zamyslenie. Nie je ironické, že na jednej strane pri vybraných investíciách vláda uznáva, že ich dusia dane a znižuje im daňovú záťaž, aby prežili a investovali, no na strane druhej celej ekonomike dane zvyšuje? Bude to tým, že manažéri v Mondi či ZKW sú dáki divní a nevedia si s vyššími daňami poradiť, zatiaľ čo zvyšok Slovenska ich s úsmevom zvládne (či dokonca nás vyššie dane budú motivovať vytvárať vyšší zisk, ako prednedávnom povedal istý ekonomický poradca)?
Ja myslím, že týmto to skutočne nebude. Štát by sa nemal hrať na podnikateľa a deliť investorov na víťazov a porazených. To mu totiž nejde. No pochváliť sa na verejnosti so 400 zachránenými pracovnými miestami v jednom meste je jednoduchšie ako predať úspech niekoľko tisíc živnostníkov a dohodárov roztrúsených po celom Slovensku.
(Autor je analytikom INESS)
