Ak berieme vážne rozhodnutia Ústavného súdu, tak spôsob voľby Kamila Krnáča musíme považovať za protiústavný a odporujúci princípom právneho štátu.
„Na ceste zlatá podkova. Či ju mám zodvihnúť?“
„Keď zodvihneš, zle bude, keď nezodvihneš, bude horšie!“
Áno, pri písaní rozhodnutí zájde niekedy Ústavný súd aj na zlatyfond.sme.sk a odcituje Dobšinského. Ako napríklad keď vysvetľoval, prečo je ústavne v poriadku voliť generálneho prokurátora či šéfa NKÚ verejne. Keďže Smer vedel, že verejné hlasovanie o Kamilovi Krnáčovi by dopadlo jeho zvolením, lebo až takí hrdinovia v opozícii nie sú, aby niekoho dokázali podraziť otvorene, rozhodol sa nechať možnosť verejnej voľby ležať. A vybral si oveľa horšiu možnosť voľby tajnej.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Nejde teraz o úprimnosť voči voličom, ktorí si zaslúžia vedieť, koho ich zástupcovia pretláčajú do funkcií. Toto Smer nikdy veľmi netrápilo. A skôr na peknú dizertačku z aplikovanej etiky než na novinový komentár je aj úvaha o tom, či je morálne perverznejšie zradiť vlastného, ako to robí časť „pravice“, alebo vyžívať sa v mocenských hrách, ako to robí Smer. Treba si skôr povedať, že to, čo robí Fico s priateľmi, je jednoducho protiústavné.
Keď Ústavný súd rozhodoval o tom, či bolo v poriadku hlasovanie o generálnom prokurátorovi z decembra 2010, v ktorom sa stretol Trnka s Čentéšom, pomenoval niekoľko jasných kritérií, ktoré by mala spĺňať tajná voľba. Podľa sudcov má prebehnúť tak, aby „nebolo možné dodatočne zistiť, kto ako hlasoval“ a ani „nikto nezisťuje, kto ako volil“. Takéto voľby vraj majú každému umožniť, aby „len v súlade s vlastným presvedčením dal hlas tomu kandidátovi, ktorého chce naozaj voliť a zároveň, aby o jeho voľbe nemal bez jeho vôle nikto vedomosť“.
Priebeh volieb v réžii Smeru nespĺňal nič z tohto. Fico jednak trval na tom, aby opozícia ako jeden muž demonštrovala podporu Krnáčovi. Nestačili politické deklarácie lídrov, čísla museli presne sedieť. Čísla, vďaka ktorým by bolo jasné, ako hlasoval každý jeden opozičný poslanec. K tomu sa ešte pridalo vyhlásenie o desiatich vládnych hlasoch.
To naozaj našli v Smere presne desať poslancov, ktorých najlepšie svedomie a vedomie im kázalo podporiť opozičného kandidáta? Nie. Ak je pravda, čo hovorí vedenie klubu, poslanci sú tam len ako bábky, ktoré robia, čo im nakážu. Smer teda skĺbil nevýhody oboch typov volieb, pričom výsledkom bola šikana opozície a zotročenie vôle vlastných.
Ústavný súd povedal, že ak niekto porušuje princíp tajného hlasovania, ide o „mimoprávny exces“, ktorý sa nedá ničím napraviť ani ospravedlniť a že takéto počínanie „nie je možné kvalifikovať inak ako neúctu k právu a ústave, ako narušenie princípu právneho štátu a stratu dôvery v spravodlivosť“.
A presne tohto sa dopustil premiér, ktorý ešte pred pár mesiacmi odhaľoval Radičovej kód a ironizoval o lekciách z demokracie, ktoré vraj dávala pravica. Tá má teraz ďalší dôvod rozmýšľať, či stálo za to pustiť k moci tento zlatý fond.