Jedným z nich je ekonomika. Inou otázkou sú pocity.
V pretrvávajúcej ekonomickej kríze je dnes ťažké nájsť si zamestnanie. Zvlášť viditeľný je tento problém na dedine i v menších mestečkách. A v takejto napätej situácii počúvam názory niektorých analytikov o návrate k pôvodnému spôsobu života na slovenskom vidieku, keď si človek sám dopestuje zeleninu, ovocie, chová zvieratá. A čo je pozoruhodné – v záujme sporenia si ľudia budú viac navzájom pomáhať.
Keď napríklad potrebujete opraviť dom, zavoláte suseda, majstra, ktorý to dokáže, ale na oplátku vy pomôžete s niečím jemu. Urobíte pre neho niečo, v čom ste odborníkom vy. Ak ste automechanik, opravíte mu auto a dáte mu vrece jabĺk. V mestečkách, kde je viac obyvateľov, je zrejme ešte viac šikovných rúk a širšie spektrum odborností. Takémuto spôsobu výmenného obchodu sa hovorí „barter“.
Ako idea to znie dobre a určite je to krok k stmeleniu komunity. A páči sa mi, keď správa mestečiek a obcí spolu s občanmi nečaká pasívne na pokyny z centrálnych úradov, ktoré nie sú schopné dostatočne pružne riešiť lokálne problémy, ale zveľaďujú si svoje prostredie sami. Napriek tomu – nie som a nikdy som nebol ideou bartru nadšený. Ale na Slovensku vidím, že tento spôsob obchodu a komunikácie medzi ľuďmi je vžitý, ba priam sa od človeka očakáva. Vidím to okolo seba.
Je niekoľko dôvodov, prečo som k bartru skeptický. Jedným z nich je ekonomika. Tá sa môže revitalizovať iba vtedy, keď sú v pohybe peniaze. Ak robí veľa ľudí pre druhých zadarmo, biznis nefunguje, treba prepúšťať zamestnancov, a to znamená, že pôvodne dobrosrdečná idea bartra spôsobuje iba väčšiu recesiu. Ak si chcú ľudia v komunite navzájom pomôcť prekonať krízu a úpadok, je podľa môjho názoru lepšie dať susedovi zarobiť, než robiť niečo zadarmo. Za prácu a služby má každý dostať zaplatené, hoci len veľmi symbolickú sumu. To je ideálna spoločnosť podľa mojich predstáv.
Inou otázkou sú pocity. Spomínam si pri tejto príležitosti na to, ako som v Izraeli navštívil jeden z mnohých kibucov. Kibuc je forma vidieckej poľnohospodárskej alebo priemyselnej osady, v ktorej sa hospodári formou kolektívneho vlastníctva. Jeden z kibucníkov mi ukázal všetko, bolo to dokonalé, všetko fungovalo. Potom povedal: „Toto je môj ideál.“
Ak každý rovnako usilovne pracuje a pomer medzi dávaním a prijímaním je rovnaký, je to pravdepodobne ideál, ale je niečo také vôbec možné? Musí byť predsa priepasť medzi ľuďmi, ktorí vždy požívajú výhody, a tými, ktorí sú vždy v nevýhode. Možné je, že nikto nepočíta zisk a straty, preto sa hospodár z kibucu vyjadril slovom ideál. Pamätám si, že o týchto veciach som rozmýšľal vtedy v kibuci.
Keď niečo dostanem na Slovensku zadarmo, vec, alebo pomoc, vždy sa cítim nepríjemne. Hneď cítim, že sa musím čím skôr revanšovať – presne ako keď niekomu dlhujete peniaze. Preto chcem vždy za všetko zaplatiť. Nemusím mať potom pocit, že som niekomu niečo dlžný.
Ale na Slovensku je tendencia nehovoriť hneď od začiatku o peniazoch, alebo dávať o nich veľmi nejasnú informáciu: „Potom sa dohodneme, ... to nestojí za reč, ... uvidíme, ... nabudúce urobíte vy niečo pre mňa, a podobne.“ Dozaista to niektorí ľudia myslia úprimne, ale vyznať sa v tom je niečo ako gamblovať. Počul som na Slovensku o mnohých problémoch medzi ľuďmi preto, že si nevyjasnili otázky financií hneď na začiatku. Aj ja sám som mal zlú skúsenosť.
„Čo je zadarmo, to je v konečnom dôsledku veľmi drahé,“ hovoríme často v Japonsku. Okrem rodiny a naozaj blízkych priateľov neverím ničomu, čo je zadarmo. Možno si niekto povie, že som chladný človek, ktorý verí iba monetárnej ekonómii.
