Iste nie som sám, kto sa pamätá, s akou radosťou 1. mája 2004 Slovensko privítalo svoj vstup do Európskej únie. Skončilo sa nebezpečné obdobie izolacionizmu a právnej neistoty.
Aj televízia zaznamenala, ako si vtedy ľudia vyšli v ústrety z dvoch brehov Dunaja, vyobjímali sa uprostred štúrovského mosta a presne o polnoci si tam zaspievali európsku hymnu.
Všetci ju spievali po maďarsky.
Povedal som si vtedy – a čo keby ste si ju nabudúce zaspievali všetci po slovensky? Veď som tú Beethovenom zhudobnenú Schillerovu Ódu na radosť preložil kedysi pre Slovenskú filharmóniu – len ju treba dostať do všeobecnej známosti.
Zavolal som do filharmónie, že ju nemám poruke, či by mi ju neokopírovali. Vraj veľmi radi, ale museli by ju pohľadať v archíve – už dávno totiž môj preklad nespievajú, spievajú iba po nemecky...
Netreba, vravím. Sadol som si a preložil som to znova. Nový preklad vyšiel 13. mája 2004 v SME. Zaspievali sme si ho vo Véčku v rámci programu Bratislavská káva spolu s trnavskou vokálnou skupinou Kruhy. Fero Guldan ho zilustroval. V roku 2005 vyšiel knižne. A potom sa aj na nový preklad zabudlo.
Darmo – európskou hymnou sa stal iba Beethoven. Už to je dosť. Hrá sa, ale nespieva sa. Keby sa mal ešte aj spievať ten Schiller, čo by na to povedali Francúzi?
