Keď som pred dvoma rokmi vstúpil do verejnej školy v južnom Chicagu, strážca za mnou zamkol hlavný vchod. Pre bezpečnosť detí bola celá budova počas vyučovania uzavretá, plagát pri vchode zakazujúci nosenie zbraní pripomínal letisko, učiteľky s vysielačkami v rukách či za opaskom pripomínali dozorkyne a ja som sa pri práci nestačil brániť spomienkam na svoju slovenskú, pokojnú a inšpiratívnu strednú školu.
Môžeme zozbierať hŕbu presvedčení o tom, čo slovenské školy potrebujú (a zároveň tak možno naučiť deti čo znamená nekonečná množina), ale hádam by stálo zato stručne opísať, ako by školy vyzerať nemali a možno aspoň tam nájsť zhodu. Videl som v Chicagu možnú budúcnosť, nepáčila sa mi a nechcem podobnú polarizáciu a útrapu vidieť aj u nás.
Tu je obrys vízie toho, čo môže v budúcnosti postihnúť aj európske školy: učitelia myslia len na testy, ktorých kvalita je žalostná (a ani jedna otázka v teste nie je otvorená), keďže sú odmeňovaní podľa výsledkov žiakov. Kým idea odmeňovania najlepších učiteľov je dobrá, jej realizácia nezlepšila výučbu, nepriniesla viac spravodlivosti a vytvorila pokušenie podvádzať.
Pre nedostatok financií boli zrušené testy z písania, takmer všetky výsledky vyhodnocuje stroj. Študent pri počítači na svojej lavici „krúžkuje“ jednu zo štyroch možných odpovedí na otázky z angličtiny a matematiky a prirodzene často len tipuje. Deti sú demotivované, sedia pred počítačom v škole i doma - teda celý deň. Digitalizácia je dohnaná do samoúčelného extrému.
Kvalita škôl závisí od mestskej štvrte: deti bohatších rodičov získavajú slušné vzdelanie (často s pomocou súkromného doučovania), kým deti chudobnejších sa vinou školy, hmotnej núdze, rozbitej rodiny alebo naštrbeného fyzického či psychického zdravia ledva naučia čítať a písať.
Michelle Obamová nedávno povedala, že hrozba pre národnú bezpečnosť číslo jeden je zlé zdravie a obezita detí. Pre tieto problémy čoraz viac mladých odmietajú do služby v armáde, aj keď sa sami hlásia. Navyše polovica študentov v stredných školách vo veľkomestách ako Chicago a Los Angeles školu nikdy nedokončí a bude mať problém sa osamostatniť.
Podplácaním k dochádzke?
Prečo som sa vlastne nie tak dávno vyťaženým učiteľkám plietol v Chicagu pod nohy, keď je jasné, že starostí majú dosť? Bol som vtedy súčasťou výskumného tímu, ktorý zisťoval, ako by sme mohli motivovať žiakov, ktorých rodina do školy veľmi netlačí, aby si pravidelne vyberali triedu namiesto ulice.
V rôznych školách a triedach sme ponúkli žiakom peniaze, v iných „len“ ústnu pochvalu, v ďalších ligotavú trofej a v ostatných peniaze pre rodičov, ak deti splnili naše podmienky. Naše požiadavky boli väčšinou kombináciou dochádzky, uspokojivého správania a dostatočného prospechu. Keďže forma odmeny bola vyberaná náhodne a oznámená študentom vopred, tento (drahý) experiment v teréne nám mal pomôcť zistiť, čo študentov podporí v dokončení strednej školy.
Projekty podobného typu, kde akademici spoja sily so sponzorom, sa už rozbehli vo viacerých mestách. Starostovia počítajú každý cent, sú teda zvedaví, ako podporovať vzdelávanie. Veľmi dobre poznajú vzťah medzi kriminalitou mladých a dochádzkou a ešte lepšie vedia, koľko stojí stráženie každého väzňa. Miestni obyvatelia otvorene sami volajú niektoré školy „továreň na budúcich väzňov“.
Experimenty pokračujú, predbežne sa však nezdá, že finančné motivácie fungujú. Navyše nie je jasné, či nemenia dynamiku nesprávnym smerom. Vlastná, vnútorná chuť učiť sa je niekedy pokrivená „vreckovým“ zvonka.
V uliciach po štvrťstoročí ticha
Pre ťažké podmienky a nespokojnosť so systémom hodnotenia, ktorý znevýhodňuje učiteľov v chudobných častiach mesta, zaplavili minulý týždeň v pondelok učitelia ulice Chicaga. Spravili tak prvýkrát po dvadsiatich piatich rokoch. Tristopäťdesiattisíc detí ostalo doma. Minuloročné rozhodnutie lokálnej školskej rady o zastavení ročného pravidelného štvorpercentného zvyšovania platov sa učiteľov tiež dotklo, no hlavný dôvod masívneho štrajku to nebol.
Po piatich dňoch vyjednávania to minulý piatok vyzeralo na možný kompromis, odborári však voľbou v nedeľu rozhodli o pokračovaní štrajku. Starosta Rahm Emanuel nato štrajk napadol pred súdom: keďže tisícky študentov potrebujú školské obedy ako svoj jediný zdroj obživy (títo študenti majú obedy vo verejných školách zadarmo), mohol argumentovať ohrozovaním zdravia detí.
Dohoda sa našla tento utorok, a tak sa žiaci do škôl vrátili po týždni a pol. Platy učiteľov budú rásť pomalšie, ale budú menej pevne viazané na výsledky testov. Presnejšie, tretina z výplaty bude nadviazaná na známky žiakov a zvyšok bude závisieť od praxe.
Späť na Slovensko
Systém v Chicagu pre nespočetné deti nie je spravodlivý. Mnohé školy nie sú schopné poskytnúť základnú prípravu do života napriek silnejúcim tradičným i kreatívnejším snahám o zmenu. Ani vysoké sumy peňazí nepomáhajú vyriešiť problém s disciplínou. A kým dôraz na pomoc najslabším je dôležitý, zabúda sa na rozvoj talentov.
Verím, že na Slovensku nikdy nedopustíme, aby existovali také priepastné rozdiely medzi školami. Čo je dobré, treba zachovať, ochrániť a občas pochváliť. Je múdre učiť sa od iných, ale krátkozraké a niekedy nebezpečné napodobňovať niečo len preto, že je to „západné“.
Je známe, že vzhľadom na vstupy (platy, počty učiteľov) poskytuje slovenský školský systém vynikajúce vzdelanie. Ale mať efektívny sektor nestačí, ak je k učiteľom neférový, čo je presne súčasný stav. To, koľko za svoju kvalitnú prácu dostávajú učitelia zaplatené na Slovensku, je škandál.
Kvalita škôl nebude zo zotrvačnosti „šliapať naveky“. Za svoju prácu musí byť učiteľ odmenený tak, že racionálny mladý človek nevylúči pedagogickú kariéru len preto, že chce mať v budúcnosti nielen na nájom, ale možno aj na kávu.
(Autor je doktorand v oblasti ekonómie na University of Chicago)
Autor: Ján Žilinský
