KNIHA TÝŽDŇA / KRIZE, NEBO KONEC KAPITALISMU?
Politológ Jiří Pehe sa obrátil na dvadsiatich kolegov (českých filozofov, sociológov a publicistov) s otázkou: Môže znamenať súčasná kríza koniec kapitalizmu? Svoje odpovede v knihe Krize, nebo konec kapitalismu? (Prostor 2012) ponúkajú známe (Bělohradský, Halík, Sokol) i mediálne menej protežované postavy českej intelektuálnej scény.
Svorne cítia, že kríza nemá striktne ekonomické parametre. Za finančnou, dlhovou alebo menovou krízou sa skrýva kríza hodnôt, demokracie a – to je stredobod ich provokatívnych úvah – systému ako takého.
Hoci kríza rozbúrala staré istoty, premýšľanie o kríze sa v spoločenských diskusiách nezbavilo ideologickej záťaže. Všetci chcú v polemike uhrať body navyše: neoliberálni milovníci trhu, ktorého je vraj žalostne málo a na druhom (ľavom) brehu tí, ktorí z viery vo všemocný trh dávnejšie vytriezveli. Jedni i druhí sú po „kocovine“, v receptoch na liečbu sa líšia. Kým prví chcú dať v budúcnosti prednosť lepšiemu pitiu, ich oponenti hlásajú doživotnú abstinenciu a volajú po iných formách zábavy.
Vľavo nemusí znamenať haváriu
V tomto zborníku dominujú „abstinenti“. Dosť bolo bezbrehého trhu. Nie je možné donekonečna privatizovať verejné služby. Štát sa má pokúsiť ovládnuť trhy a nezmieriť sa s podriadenosťou voči akciovým krivkám a investorskej arogancii.
Riešenia, ktoré sa zvyknú označovať za ľavicové, sú v našom prostredí skompromitované históriou a ich hlásateľmi. Tieto hlasy v spoločenskej diskusii na Slovensku žalostne chýbajú. Médiá sa zľakli plurality. Zdvihnúť čo i len nesmelý hlas v prospech silnejšej úlohy štátu a proti fundamentalistickej viere v slobodný trh sa považuje za neslušnosť.
„Pravá ľavicovosť“ bola bezostyšne ukradnutá politickými pragmatikmi Ficovho druhu. Pritom práve postoj doľava mal byť výsadou idealistov, romantikov uprostred zvlčilej doby a zasnívaných básnikov medzi neľútostnými účtovníkmi. Sociológ Jiří Pribáň upozorňuje, že ekonomický neoliberalizmus bol poslednou fázou marxizmu, ktorý sa tiež domnieval, že všetky sociálny problémy sú vlastne problémami ekonomickými. Ak je zmyslom kapitalizmu zvyšovať osobný prospech (vyjadrený v číslach a peniazoch), potom je aj korupcia tou najprirodzenejšou vecou. Vedie predsa k vytúženému obohateniu a je čímsi na spôsob tzv. sociálneho kapitálu.
