Manekýni, ako keby ich jedna mater mala. Generačne sú si podobní, najmä však tým, že v skutočnosti nikdy ani omylom nepomysleli na riešenia, inovácie, nápravy. Teraz k nim pribudol ďalší. Rómsky splnomocnenec. Sú ako modelky, majú gestá, chôdzu, grimasy s obočím, nonšalantné golieriky bez kravaty a tomu zodpovedajúci slovník.
Povážte: Maďarič, Matovič či Kaliňák, Pollák, Sulík atď. A tiež technológie majú zhodné. Núka sa videnie, že tak ako mocný šéf parlamentu nevládal vykopnúť bronzový gýč, čo zavadzia pred Hradom, tak ďalší mocný zmôže s osadami figu drevenú. V oboch prípadoch ide o formovanie príslušných dabingových tirád a film aj toky bežia nehatene ďalej.
Navyše, poslanec Pollák si môže pozvať Polláka z vlády do parlamentu a interpelačne si ho podať, požiadať o vysvetlenie, keby niečo škrípalo.
Vytrhnúť chudákov z otrasnej chudoby nepomôžu policajné patroly. Chudoba naša celková nie je najmä materiálna, ale hlavne duchovná. Nikde nepočuť o koncentrovanom programovom posune k lepšiemu v školstve či zdravotníctve (nielen vo veci otrasných osád), veď to aj tak nezarába, no v kultúre a umení už vôbec nie.
Pritom je to podstatné aj vo vzťahu k biede, pretože: „Sila umenia môže spočívať v tom, že nás nenásilným a nevtieravým spôsobom učí tolerancii,“ píše filozof Peter Michalovič v aktuálnom č. 44 časopisu Kritika a kontext, ktoré na tému moc umenia zostavil filozof Egon Gál.
