Čo presnejšie znamená pojem „alternatívna politika“? Prečo nové politické formácie rastú v strednej Európe ako huby po daždi a často sú voličsky úspešné? Čo majú takéto politické projekty spoločné a naopak – čo ich odlišuje?
Odpovede hľadali politológovia a sociológovia z krajín V4 na konferencii Inštitútu pre verejné otázky (IVO), ktorú podporil Medzinárodný visegrádsky fond.
Palikotovo hnutie (RPP) založil Janusz Palikot, pôvodným povolaním obchodník s vodkou. Hneď pri prvom pokuse v roku 2011 „vtrhlo“ do poľského Sejmu so ziskom desať percent hlasov. Úspech dvoch nových strán – ide predovšetkým o Veci verejné s podnázvom „Strana přímé demokracie“, ale nová bola aj TOP 09 - zmenil českú politiku a ukázal, že ani dovtedy vyprofilovaná štandardná ľavo-pravá scéna nie je imúnna voči novým projektom.
Aj v Maďarsku v roku 2010 vstúpili do parlamentu dve nové strany - radikálne pravicový Jobbik (Hnutie za lepšie Maďarsko) získal 17 percent a stal sa najúspešnejšou stranou tohto profilu v strednej Európe, druhým nováčikom bola radikálna zelená ľavicová strana Politika môže byť iná.
Obraz vo V4 dopĺňa Slovensko s najaktuálnejším prírastkom alternatívnych strán v parlamentnej politike - formáciou Obyčajní ľudia a Nezávislé osobnosti (OĽaNO).
Nový žáner
Strešný názov alternatívne strany je možno príliš vágny – je však najmenším spoločným menovateľom v tom, že všetky tieto strany sa prezentujú ako „alternatívy“ k štandardným politickým stranám. Nespokojným voličom ponúkajú nepopísaný čistý štít a ostrú kritiku tradičných strán a politikov. Spoločnou platformou je až nepriateľský postoj voči politickým elitám, snaha o redukciu poslancov, ich platov a benefitov.
Spája ich aj popieranie samotnej organizačnej formy politickej strany, dôraz na jednotlivcov, prirodzené, nie funkciou dané autority, uprednostňujú názov „hnutie“, čo evokuje politiku bližšiu k „obyčajným ľudom“ bez „zbytočných“ straníckych štruktúr. Môžeme hovoriť o antistraníckej politike. Posilnenie priamej demokracie patrí ku konštantnej výbave takýchto nie/strán.
Podľa stredoeurópskych expertov tomu jasne zodpovedá aj spôsob komunikácie s voličmi a verejnosťou – nekomplikovaný ľudový jazyk, dokonca niečo, čo by sme mohli nazvať politický akcionizmus, nový žáner v podobe politického happeningu, šokujúce vyhlásenia a návrhy, skrátka veľmi nekonvenčné prostriedky politickej komunikácie.
Ich atraktívnosť pre médiá je iste jedným z motívov tejto invenčnosti. Ale nad tým všetkým sa vznáša aj imperatív zábavy, politickej zábavy – politainment, pretože dnes sa ľudia chcú predovšetkým baviť!
Toto všetko spomínané strany spája bez ohľadu na ich ideovú rozmanitosť až protichodnosť. Palikotovo hnutie presadzuje (ultra)liberálne antiklerikálne požiadavky, Jobbik je extrémne pravicová strana, ktorá spája antikomunistické postoje s presadzovaním úzkych vzťahov medzi štátom a cirkvou, antiglobalistický sentiment so silným euroskepticizmom, ale jeho hlavnou programovou črtou je xenofóbia a protirómske postoje.
OĽaNO je okrem spomínanej antiestablišmentovej rétoriky pestrou zmesou rôznorodých postojov a nekonzistentných pozícií. Zdá sa, že ideový profil týchto strán reaguje na národne podmienené niky v daných spoločnostiach, no zároveň nemusí mať pevné kontúry, ale pružne reagovať na „ľudovú objednávku“. Aj to bol jeden zo záverov konferencie IVO.
Nechcú zázraky, chcú protestovať
Za touto analýzou sa vynára zásadná otázka – prečo sú takéto strany úspešné? A tu tiež nachádzame nemálo spoločných znakov. Zo všetkých krajín V4 bolo unisono počuť – znechutenie štandardnou politikou a politikmi, sklamanie, frustrácia, korupcia, pocity zásadnej systémovej nespravodlivosti, ale aj slabá kompetentnosť tradičných strán riešiť problémy.
Prieskumy však ukazujú, že voliči nových strán často ani neočakávajú zázraky, ale potrebujú nejakým spôsobom vyjadriť svoj protest. Ich odcudzenie je legitímne a väčšina politikov v susedstve i u nás naozaj usilovne pracovala na tom, aby tento stav dosiahla. Do istej miery sú nové alternatívne strany aj generačnou vzburou – medzi voličmi týchto strán sú vo všetkých krajinách nadpriemerne zastúpení mladí voliči.
Ako však tieto alternatívy so svojím nemalým voličským kapitálom naložia? Sú schopné zostaviť reálne alternatívy aj v konkrétnych verejných politikách? Nejde len o začarovaný kruh nových a ešte novších politických „projektov“? Tu už by mala prísť odpoveď od politikov. Visegrádski analytici boli skeptickí.
(Autorka je sociologička)
