Na ľahkých motorových vlakoch je ľahký najmä spôsob, akým sa Mikloš a SDKÚ chceli vyslobodiť z kauzy. Dal by sa o tom natočiť slušný volebný flašíkovský šot v hlavnej úlohe s Ivanom Miklošom, ktorý chlapsky vyrieši ťažkú úlohu. Lenže aj letmý pohľad na históriu kauzy by pozornému divákovi stačil na to, aby odhalil, že divadlo v podaní SDKÚ je tentoraz príliš špinavé na to, aby sa mohlo nazvať komédiou.
V slušnej spoločnosti sa predsa zlý skutok považuje za vyriešený až vtedy, keď má vinníka a ten svoj trest. SDKÚ sa pokúsila vsugerovať ľuďom pocit, že zločin s vlakmi sa vyrieši tým, že nebudú vlaky. Akoby odhodením pakľúča zlodej prestal byť zlodejom. Namiesto hľadania vinníka spravila strana prostredníctvom Mikloša okázalé gesto, ktoré malo vyvolať dojem, že sa očisťuje, ba dokonca, že bola vždy čistá. Skoro by sme si mali myslieť, že Mikloš nielen neodsúhlasil kontrakt, ale nepodpísal priam zmluvu s diablom. Fiktívnu hodnotu jeho rozhodnutia ešte malo zvýšiť poznanie, že úrad verejného obstarávania označil tender za „opodstatnený“ a Mikloš to nakoniec nepodpísal výlučne pre existenciu pochybností.
