Pred tromi rokmi sme sa zbavili televízora. Správy o mŕtvych v čínskej bani, o jadrovom programe Iránu či o samovražednom atentáte v Dagestane mi ani po troch rokoch nechýbajú.
Nechýbajú mi vtipné správy o počasí, pretože ich nájdem v novinách a na internete, no bez zbytočnej vaty.
Nechýbajú mi kvantá zlých filmov, stačí mi jeden dobrý film bez reklamy do týždňa alebo aj do mesiaca. Stačí mi DVD alebo youtube.
Nechýbajú mi reality šou, nové talenty, varenie v polystyrénovej kuchyni, nechýbajú mi hodiny reklám ani béčkové seriály. Dobrých slovenských hercov si radšej ako v Smotánke alebo v seriáli pozriem v divadle alebo v kine. Nechcem ich tam vidieť.
Nechcem vidieť ani počúvať zúfalých farmárov, ani reprízy silvestrovských šarád, ani zábavné bombastické šou, ani politické debaty, nič z toho mi nechýba, nič z toho môj život nijako neobohacuje, neposúva.
Televízor mi netreba ani ako dekoráciu steny, ani ako médium kontaktu s realitou, realita nie je plochá, do televízora sa nezmestí. Farmárske šou ma urážajú, správy mi zapĺňajú hlavu zbytočnými informáciami a ostatné je zväčša šum. To, čo ma skutočne zaujíma, si nájdem na internete, v knihách, v rozhovoroch so živými ľuďmi, na koncertoch.
