Ako tvorím / Režisérka Iveta Ditte Jurčová
„Zakaždým sa z toho musím dostávať," šepká po predstavení skúsená herečka Dana Gudabová. V inscenácii Psota, ktorú naštudovalo divadlo Pôtoň, hrá bezcitnú úžerníčku a pasáčku bez zábran. Herečkin stav je pochopiteľný, keď si cez jej úlohu uvedomíme prítomnosť desivých ukazovateľov chudoby: alkoholizmu, drog, prostitúcie. Poznačená je nimi slovenská dedina. A my akoby sme to nechceli vidieť. Je to až zarážajúce: dedinu stále vnímame tak nejako idylicky, folklórne.
„Oblasť dolného Pohronia už roky patrí medzi regióny najviac postihnuté chudobou,“ hovorí režisérka divadla Pôtoň Iveta Ditte Jurčová. Súbor, ktorý vedie spolu s dramaturgom Michalom Dittem, pôsobí už dva roky programovo na okraji: pod hlavičkou Centra umenia a kreativity sa venuje autorskému divadlu v Dome kultúry v Bátovciach. Práve tu vznikla myšlienka vytvoriť inscenáciu založenú na terénnom výskume.
Tvorcovia odštartovali svoju prácu v roku 2010 hľadaním v sociologických a etnologických štúdiách. Za východisko si napokon zobrali výskum z roku 2000, ktorý robila etnologička Nina Beňová v Tekovských Lužanoch. Kedysi to bola bohatá veľká obec s rozvinutou infraštruktúrou, jej úpadok po rokoch bol očividný: v roku 2005 tu žilo 62 percent dlhodobo nezamestnaných. Dnes je obec úplne schátraná: stav krčmy si nikto nevie ani predstaviť, domy sú obohnané ostnatými drôtmi.
Prísť a povedať ľuďom, že sa ide robiť divadlo o ich chudobe, nie je príjemný pocit. "Pokúšali sme sa pátrať po rodinách, kde bol pred dvanástimi rokmi robený výskum. Bola to hotová detektívka. Niektoré sa nám napokon podarilo identifikovať vďaka miestnemu aktivistovi Štefanovi Šebovi, ktorý ich poznal a sprevádzal nás," hovorí Ditte Jurčová. Takto našli napríklad pani, ktorá kedysi pracovala na družstve. Už pred dvanástimi rokmi si nevedela nájsť prácu, no myslela si, že to nejako vydrží, len aby sa jej dcéra mala dobre, aby sa dobre vydala. Dnes pani stále nepracuje, je už v dôchodkovom veku, dcéra sa síce vydala, ale manžel je v base a ona chodí do Viedne na zárobky ako prostitútka.
Práve tento príbeh sa stal hlavným motívom Psoty. Autorská dvojica Ditte – Ditte Jurčová rozvinula scenár pomocou ďalších silných tém z terénu, ktoré dali do pľacu herci. Vznikla pozoruhodná inscenácia, ktorá tento rok získala i nomináciu na cenu Dosky. V drsnom, naturálnom obraze chudoby na slovenskom vidieku sa síce prelína realita s fikciou, ale pochybovať o ňom sa nedá. Ako povedal Štefan Šebo po premiére: Takto to je, a kto to nevidí, ten je slepý.
