Rozpad Československa je tak ďaleko a pritom tak bolestne blízko. Prežíval som tie nekonečné rokovania o konci štátu veľmi emocionálne.
Ako novinár som čakal v predsieniach rokovacích miestností dlhé hodiny a s akousi skrytou nádejou očakával, že sa politici predsa len dohodnú. A aj sa dohodli.
Nebude záujem
Rozum mi hovoril, že ten koniec je neodvratný, ale duša sa vzpierala uveriť, že sa len tak ľahko vzdáme veľkej časti krajiny, v ktorej sme vyrastali. Vedel som, že „dosť bolo Prahy“ čoskoro vystrieda „dosť bolo Bratislavy“ a do vládnych kresiel si zasadnú zlodeji a zločinci toho najhrubšieho zrna. A aj sa tak stalo, ale o tom inokedy.
Ten rozpad sa ma dotýkal aj existenčne. Ako zástancu spoločného štátu ma vyrazili zo Slovenskej televízie a ja som pracoval zrazu v televízii federálnej, volala sa F1. A to bol neodpustiteľný hriech.
Bolo isté, že Slovenská televízia o človeka môjho zmýšľania po prestrihnutí vysielacích frekvencií nebude mať záujem.
Ty česká sviňa
Posledný večer Česko-Slovenska som ešte chvíľu pomáhal televíznemu štábu Fera Feniča, ktorý sa na rôznych miestach Slovenska snažil zachytiť tento historický okamih.
Námestie SNP sa pomaly plnilo ľuďmi a ja som sa čoraz častejšie stával terčom ich útokov. Nadávky, pľuvance a niekedy aj priame vyhrážanie sa bitkou ma nakoniec presvedčili, že nemá žiadny zmysel zostávať tam, kde ma nechcú, kde ma nenávidia.