Včera sme stretli známeho, vracal sa z futbalu, venuje sa ako tréner mladším žiakom. „Prehrali sme,“ vraví, „traja dobrí hráči nám neprišli. Boja sa.“ V obci je dusno, dodáva: „Skupina Cigánov zbila nejakého chlapca, teraz sa chystá odveta, vraj má byť na nich pogrom. Tak radšej neprišli.“
V mužstve má zopár rómskych hráčov. „Robím s nimi už roky, verte, je to ťažké. Treba to na nich vedieť, poznám všetky ich finty. Mne to však stojí za to, keď vidím, ako im ten šport pomáha – potom sa im lepšie darí v živote.“
Keď hráme vonku, tak sa ma pýtajú – vy ste z rómskej dediny? „Nie, vravím, len vidím, že to s tými chalanmi ide, sú fajn. Horšie je to s rodičmi: minule som od jedného chcel, že aspoň kopačky musí synovi kúpiť – viete, ako mi vynadal?“ Neviem, ako bude ďalej, dodáva, tu v obci nikdy väčšie problémy neboli. „Išiel som okolo autom, tam kde Cigáni bývajú, vidím, že si stavajú hliadky...“
Jedni sa boja druhých, Rómovia „gadžov“, „bieli“ Cigánov, starostovia chcú sprísniť zákony, na internete sa šíri presvedčenie, že „polícia chráni príživníkov“, mnohí sa zastrájajú, že budú voliť kotlebovcov, zúfalí susedia sa boja špiny, krádeží a násilností, zúfalí Rómovia nemôžu nájsť prácu, cítia sa diskriminovaní, a takých situácií zažívajú veľa.
