Hovorca, sám priznáva, že iba neveľkej skupinky, vyhlasuje: Nebudem(e) platiť sumu daní na výstavbu, udržiavanie a prevádzku železníc. Necestujem vlakmi, ba sa im vyhýbam, ako môžem. Keďže je hovorca korektný, na chvíľu sa zamyslí. Necestoval som v detstve vlakom do pionierskeho tábora? Ale to už bolo dávno, uspokojí sám seba.
Ale na materské školy ani cent. Rodičia ma tam neprihlásili ani nevodili, nesplodil som a ani neplánujem splodiť potomkov, načo teda. Nenechám sa predsa vykorisťovať, zvýšil hlas egoista, matematicky povedané, na druhú. Šoférovať som sa nenaučil, platiť teda na cesty a diaľnice? Nemocnice, ešte porozmýšľam. Ako chalanovi mi zagypsovali ruku a ktovie, čo ak by ma, hoci je to nepravdepodobné, zrazilo auto. Na kultúru? Za knihu, lístok do divadla, kina, na koncert vždy platím s DPH, navyše sa zdierať nedám. Podporovať prerozdeľovanie pre potrebných? Hovorím: My sme boli vždy nepotrební, zarobili sme si na seba statočne.
