Minulosť je svojím spôsobom súčasťou prítomnosti, nemožno ju vypustiť z aktuálneho zvažovania a vedomia, ak sa, pravda, nechceme dostať na úroveň animálnych tvorov alebo bezčasového pôžitkárstva, ktoré sa prestalo zaoberať svojou duchovnou situovanosťou vo svete. Takéto tendencie sa, žiaľ, zjavujú práve dnes.
Ak psychológovia zistili a dokumentovali, že človek si pamätá najmä to, čo je preňho dôležité, potom dobová orientácia na hmotu, peniaze, telesnosť a slasti bez spirituality, orientácia na povrchovú zábavu a gýč, na senzácie, kauzy a kriminálne výkyvy, na „čudá, ktoré trvajú iba tri dni“ nevytvára predpoklady, aby človek prekračoval hranice prítomnosti.
Práve takáto izolácia má za následok, že minulosť prestáva byť v našom vedomí súčasťou dneška, že človek stráca pamäť a stáva sa ľahostajným k hrozivým výkyvom, ale i k pozitívnym hodnotám toho, čo bolo predtým. Strata pamäti, nedostatok orientácie na pravdivé, objektívne zhodnocovanie minulosti, otvára cestu k manipulácii, skresľovaniu a deformáciám.
Napriek tomu, že postkomunistický dnešok sa v mnohých ohľadoch antagonisticky odlišuje od komunistického, resp. socialistického včerajška, jeho deficity vo sfére pamäti a postoja k minulosti ho s predchádzajúcim obdobím zbližujú. Pravda, na celkom inej, špecifickej úrovni.
