Nie je ďaleko čas, keď nebude možné fajčiť ani na záchode, pretože štát to zakáže. Už sa nefajčí v kaviarňach, v reštauráciách, v niektorých krajinách je zakázané fajčiť aj na ulici, takže tam nevidno fajčiarov, ako sa v zime krčia pod bránou svojho úradu a vypúšťajú dym do mrazivého vzduchu. Deje sa to všetko v mene zdravia.
Na druhej strane štátu sa celkom hodia peniaze, ktoré získa z daní za predaj cigariet, takže sme svedkami zvláštneho úkazu: fajčiť sa nemá, ale cigarety sa predávať môžu. A nielen to.
Sú stále drahšie, takže menej solventní fajčiari si musia odoprieť iné pôžitky, ak si chcú párkrát za deň potiahnuť. Zdražovanie cigariet totiž nie je bojom proti fajčeniu, ale výnosným obchodom. Napokon, aj benzín sa zdražuje a automobilizmus nezanikol.
S pitím je to inak. Tam zábrany nejestvujú. Piť môžete, kde chcete a koľko chcete. Jediné, čoho sa pri tom musíte obávať, je manželka. Manželkám sa nepáči, keď manželia pijú. Predovšetkým preto, že v čase pitia manželia väčšinou nie sú doma. Sú s kamarátmi alebo, nedajbože, s nejakou inou ženou.
Manželky chcú, aby manžel bol doma. Podľa možnosti aj v pracovnom čase. Skrátka, chcú ho mať pod kontrolou.
Predpokladám, že to boli manželky, ktoré v dvadsiatych rokoch minulého storočia presadili v Amerike prohibíciu. Výsledok poznáme. Nárast zločinnosti.
Prohibícia pitie nerieši. To mi napadlo pri nedávnom alkoholovom škandále u našich susedov. Štát nemal zasahovať, otrávený alkohol by ostal v predaji , pijani by sa tak zľakli následkov, že by sa tvrdého ani nedotkli a manželky by boli spokojné. Pilo by sa iba víno a pivo a to predsa nie je nijaký alkohol.
