Keď otvorím okno zo svojej izby, vidím Malú Homoľu s hustým lesom, do ktorého bežia vykolíkované pásy vinohradov.“ Kdesi tam som svoje rané detstvo prežil v sirotinci. Bil som sa i kamarátil so „siroťákmi“. Ale mal som tam aj rodičov, otec Bohumil bol dokonca správcom a zanechal tam polovicu srdca, básnik by povedal, že „v samom srdci bytia“.
Evanjelický sirotinec v Modre bol zázrak trvajúci takmer prvú polovicu minulého storočia. Zázrak milosrdenstva, milodarov, dobročinnosti, obetavosti, súcitu a nezištnosti. Zázraky neprinášajú zisk, ale sú zákonité a nenáhodné, lebo inak by nefungovalo ľudské spoločenstvo. Zázraky protirečia len hlúpym zákonom trhu, chamtivosti a egocentrizmu. Preto som aj použil starožitné a antikvárne slová, zaprášené kdesi na povale. Ak ich nevytiahneme na svetlo, ak ich nevyleštíme a necháme zhasnúť spolu s ich obsahom, súčasná spoločnosť zožerie sama seba.
Nepomôžu náhradné slová ako solidarita, charita, filantropia a najmä, s prepáčením, esemeskové benefičné projekty či aktivity, na ktorých celebrity v žiare svetla a kamier krútia a natriasajú zadkami a čosi ryčia, pričom tisíce vypasených divákov stláčajú gombíky na mobiloch, na tabuli vyskakujú veľké peniaze na plyšáky pre detičky v detských domovoch. Je to komické a zároveň pokrytecky neľudské, studené a pohodlné, neosobné ako láska na diaľku.
