KNIHA TÝŽDŇA / KRVILAČNÉ TETY A INÉ ZVERY
Sakiho Krvilačné tety a iné zvery je úsmevná i smutná kniha. V zmysle pravidla o rovnováhe v ľudskom živote
Saki, občianskym menom Hector Hugh Munro (1870 – 1916), sa narodil v meste Akyab v Barme, v tom čase patriacej britskému impériu. Pseudonymom mu poslúžil sluha Sákí vystupujúci v zbierke štvorverší Rubáiyát perzského básnika Omara Chajjáma.
Sakiho matku usmrtila krava. Otec – policajný dôstojník, bol často na cestách, a tak budúci humorista prežil detstvo u starej mamy a tyranských tiet. Čoskoro v sebe rozpoznal a rozvinul schopnosti žurnalistu a spisovateľa. Písal pre The Morning Post, a to aj ako jeho zahraničný korešpondent na Balkáne, v Rusku a Paríži. Neskôr v tomto denníku publikoval poviedky, ktoré knižne vyšli v roku 1902 pod názvom Not-So-Stories. Keď vypukla prvá svetová vojna, Saki sa dobrovoľne prihlásil do armády. Zahynul na francúzskom fronte.
Krvilačné tety a iné zvery (Európa 2012) sú prvým slovenským knižným prekladom z jeho poviedkovej tvorby. Výber sa opiera o knihu The Best of Saki, ktorú dopĺňa šesť poviedok, objavených autorovým životopiscom A. J. Langguthom v archívoch Britskej knižnice.
Starosvetskí mudrlanti
Saki karikuje tú časť vidieckeho viktoriánskeho Anglicka, ktorá žije v bezpečnom konformizme, prázdnom moralizátorstve a zle tlmenom filisterstve. „Vstávajú zavčasu, lebo majú veľa roboty, a idú spať zavčasu, lebo nemajú o čom rozmýšľať,“ hovorí o vidiečanoch lady Narboroughová v Obraze Doriana Graya. Aristokrati hrajú bridž, starosvetsky „monfordírujú“ v kluboch, salónoch, pri golfe, na záhradných oslavách, v spoločnosti rovnako škrobených hostiteliek.
V mnohých poviedkach sa doslova „presúšajú“ blazeovaní dandyovia Reginald a Clovis. Ten druhý, známy zo zbierky poviedok The Chronicles of Clovis, ctí zásadu, že „každému sú sväté len tie pravidlá, z ktorých má nejaký osoh“, a márnotratne, so zhovievavou nadradenosťou trúsi bonmoty –„všetci slušní ľudia predsa dnes žijú nad svoje pomery a tí menej slušní zasa nad pomery iných, zopár talentovaných jedincov zvláda oboje“ – rozdávajúc príbuzným rady na nezaplatenie.
Poviedky sú zväčša vystavané ako súvislý, občas prerušovaný tok dialógov s pôsobivou expozíciou: „Egbert vošiel do priestranného, tlmene osvetleného salónu a vyzeral ako niekto, kto si nie je istý, či vošiel do holubníka, alebo do fabriky na výrobu trhavín, ale je pripravený na obe možnosti.“ Sakiho postavy neprerušia konverzáciu, ani keď sa im stratia deti (poviedky Pátranie a Louisa). Výmena ironicky vyslovovaných názorov nerušene pokračuje, pričom deti sú hľadané by the way, „v lepšom prípade“ komorník dostane poverenie zavolať tej či onej rodine a spýtať sa, či si lady u nej nenechala „dva lístky do divadla a jednu neter“.
Návraty detstva
V tej časti knihy, ktorá sústreďuje motívy z autorovho detstva, sa často spochybňuje logické, prísne racionálne i realistické. V poviedke Rozprávka cestujúci vo vlaku povie deťom rozprávku so zlým koncom a zaujme ich, na rozdiel od príbehu klasického strihu, ktorý sa im márne snažila vyrozprávať ich babka.
Pamiatku na drsné výchovné metódy tematizuje poviedka Sredni Vashtar. Desaťročný Conradin žije izolovane od bezcitnej pestúnky a ľudí. V kôlni chová veľkú fretku a uctieva ju ako božstvo. A formulkou „sprav niečo pre mňa“ privoláva trest na hlavu „tej ženskej“.
Kôlňa, ale i Alica v krajine zázrakov – obľúbená kniha malého Hectora, boli miesta ďaleko od nepriateľského sveta. Odtiaľ sa dalo v bezmocnom hneve pomstiť dospelým. Napríklad za zabitie obľúbenej mačky (poviedka Pokánie). Deťom na pomoc prichádzajú i čudesné zvieratá: hyena Esmé, vlkolak Gabriel-Ernest, kanec Tarquin, spomínaná fretka Sredni Vashtar. Vlastne i kocúr Tobermory, ktorý schopnosť hovoriť bez zvyšku využije a usvedčí vznešené dámy a ctihodných pánov z bohapustej pretvárky.
Trojica prekladateľov Kráľová, Kubuš, Djovčoš si nie vždy rozumela najmä s cieľovým jazykom. Prekvapuje záľaha chybných väzieb s prívlastkom: „zunované zázraky“, „uplakané rozpoloženie“, „plná roztrasenej zúrivosti“, „rozpráva v centre zahĺbenej pozornosti spolucestujúcich“, „neskrývaný bojko“, „grimasa fňukavého prekvapenia“, pomaly nazlostená pani Stossenová“... Nebyť týchto a iných omylov, aktuálne sprostredkovanie Sakiho literárneho majstrovstva mohlo vyznieť ešte pôsobivejšie.