Kamarát je spevák v punkovej kapele. Pracuje ako poštár. Miluje pri práci navštevovať rómsku osadu, vraví mi: „Nikto tam nechce chodiť. Boja sa. A pritom je to úplná blbosť! Starý Šípoš už vyťahuje husličky, keď prídem... Strašne rád by som o tom napísal nejaký text. Ale neviem ako na to, som toho úplne plný. Keď mi niekto začne hovoriť o tom, akí sú Cigáni strašní, tak ja vravím: Veď sú to ľudia! Ľudia!“
V schopnosti empatie sme ako Homo sapiens medzi všetkými primátmi prví. To je azda jediné naše prvenstvo v zvieracej ríši. Nechce sa mi veriť, že je to náhoda. Je to dar. Dá sa, samozrejme, živiť, rozvíjať.
Čítam si články o empatii a neprestávam žasnúť. Vedeli ste napríklad, že mozog ľudí, ktorí majú sklony k rasizmu, ukazuje pri experimentoch nízku schopnosť empatie s akýmkoľvek iným etnikom?
Vždy, keď som sa s niekým zaplietla do žalostného krčmového sporu o rómskej či nejakej rasovej otázke, napokon som s hrôzou zistila, že ten človek neverí, že sme všetci v základe rovnakí. Že to, čo sa schováva za rôzne sofistikované teórie, je napokon v základe holý rasizmus. Napokon zistíte, že keby mohol, spraví okolo svojej rodiny hrubú čiaru ako neandertálec v jaskyni a ubije kameňom každého, kto sa k nej priblíži. A tak mu hovorím, zúfalo, nad ránom v poloprázdnom klube: „Podľa tvojej teórie musia stále bojovať Dúbravčania s ľuďmi z Lamača a tá vojna sa nikdy neskončí!“
