Veda je čudný paradox. Neponúka a nesmie ponúkať definitívne istoty či pravdy. Neprináša ani jasné, sedliackemu rozumu príjemné vysvetlenia sveta.
Hovorí o krútiacej sa planéte vtedy, keď všetci na vlastné oči vidia, že na oblohe sa pohybuje Slnko. Opisuje mikrosvet, ktorý zároveň jestvuje aj nejestvuje či vysvetľuje city ako obyčajné chemické reakcie. A predsa je možno najužitočnejším ľudským vynálezom v dejinách.
Po dlhé roky však veda zabúdala sama na seba. Presnejšie, mnohí vedci zabúdali premýšľať nad procesom, ktorého sú každý deň, v laboratóriu či hvezdárni, nad pracovným stolom či pred tabulou s komplikovanými vzorcami súčasťou.
Akoby sa vedci len málokedy skutočne zaoberali otázkami, ako veda naozaj funguje, teoretickými problémami, ktoré sa ukrývajú v jej pozadí. Zvyčajne sa nepýtali, čo to veda vlastne je a kto definoval kritériá vedeckosti. Niekedy sa dokonca ani nepýtali, čo tými kritériami je.
Pred päťdesiatimi rokmi sa to zmenilo. Veda a jej vlastná ilúzia o sebe samotnej dostala zásadnú ranu, a tú ranu jej nezasadil žiaden filozof či náboženský fanatik. Bol to vedec, fyzik Thomas Samuel Kuhn a jeho kniha Štruktúra vedeckých revolúcií.
Krízy a revolúcie
„Táto esej je správou o projekte, ktorý vznikol takmer pred pätnástimi rokmi,“ píše americký vedec v predslove svojho ani nie dvestrostranového textu. „Vtedy som totiž bol študentom teoretickej fyziky, už na dohľad ukončenia dizertácie. A šťastná účasť na experimentálnom predmete týkajúcom sa fyziky pre nevedcov viedla k môjmu prvému stretnutiu s dejinami vedy.“
Bolo to zvláštne stretnutie. Kuhn predtým o dejinách svojej disciplíny veľa netušil. No veľmi rýchlo si uvedomil, že ak nechceme našich predchodcov označiť za úplných hlupákov – a aspoň niektorí z nich nimi zjavne neboli, nemusí byť chyba v nich. Môže byť v našom chápaní toho, čo je to „veda“ i ako vlastne funguje.
Vtedy tento teoretický fyzik prišiel s radikálnou myšlienkou. Veda vôbec nemusí byť postupným, zdokonaľujúcim sa hromadením vedomostí, zistení a experimentálnych faktov – ako tvrdili predchádzajúci myslitelia. Nemusí byť dokonca ani postupným kráčaním k lepšej budúcnosti.
Čo ak to je skôr svojský proces, ovplyvnený prevládajúcimi náladami vo vedeckej komunite či módou, tichými dohodami, oportunizmom a najrozšírenejšími názormi medzi výskumníkmi a vedcami?
A čo ak sa naše poznanie v skutočnosti vôbec nezväčšuje? Čo ak iba prichádzajú nové poznatky, ktoré stále viac nesúhlasia s dominujúcim výkladom sveta? A až keď táto kríza presiahne istú kritickú hranicu, dôjde k akejsi vedeckej revolúcii – známej zmene prevládajúcej paradigmy?
Vozy a vzducholode
Takéto vysvetlenie fungovania vedy znie na prvý pohľad rozumne. V ovzduší zúriacej postmoderny sa navyše podobné tvrdenia šírili a postupne sa stali populárnymi – aj medzi vedcami. Kuhn navyše nebol žiaden kaviarenský mysliteľ, predsa sám bol vedec. Lenže.
Dovtedy prevládajúca predstava podľa Thomas Kuhna tvrdila zhruba to, že veda je ako voz ťahaný koňmi. Postupom času sa pridávajú malé kúsky, vylepšujú sa jednotlivé súčiastky – až na konci máme pretekársku formulu.
Podľa neho však veda v skutočnosti takto nefunguje. Aj keď na začiatku máme voz so zvieratami, občas sa v dejinách veda premení na vzducholoď, prípadne na nafukovací motorový čln.
Ak by to bolo takto, Kuhn by mal zrejme pravdu. Obzvlášť ak by bola newtonovská mechanika vozom a einsteinovská relativita trebárs tou vzducholoďou. Koniec koncov, všetko sú to dopravné prostriedky.
V skutočnosti však Štruktúra vedeckých revolúcií tvrdí niečo iné: že veda je niekedy voz s koňmi, občas vzducholoď, sem-tam čln a často aj susedov obchodík so zeleninou a ovocím. Veda už nie je dopravným prostriedkom, vedou možno nazvať čokoľvek – ak sa tak ľudia dohodnú.
Kuhn mal v tomto pravdu, ľudia sa naozaj môžu dohodnúť na čomkoľvek. Mýli sa však v tom, ak si myslel, že potom hovoria o tom istom. Vedecká revolúcia (ak vôbec) v dejinách vedy sa totiž v skutočnosti odohrala presne... raz. Keď prišla všeobecná teória relativity.
Len špeciálny prípad
Slovo veda sa vo svojich latinských a gréckych obdobách používa dlho. Problémom je, že tieto označenia sa používajú rôzne, a najmä označujú rôzne veci. Pre Aristotela bola vedou aj metafyzika, v stredoveku to bola napríklad prísna scholastická, v istom zmysle racionálna logika.
Pojem veda a jeho používanie, tak ako ho poznáme dnes, však nemá zmysel pred časmi Galileiho, Newtona či Francisa Bacona. Až vtedy totiž sa nevyhnutnou súčasťou takejto spoločenskej činnosti stali pozorovanie, experiment a matematické zovšeobecnenie.
Veda predtým nebola vedou, aj keď čírou náhodou používala rovnaký výraz na svoje označenie. Keď totiž váš sused volá vedou svoj obchodík a vy tú vašu vzducholoď, nehovoríte o rovnakej veci.
Neplatí ani, že pri vedeckých revolúciách sa mení to, čo je vedecké. To, čo je a čo nie je vedeckým, to, čo je fakt, to, kedy má výpoveď vôbec zmysel, nie je otázkou dohody medzi vedcami ani problémom vedeckej teórie. Vo všeobecnosti je to problém teórií o vede – čo nie je to isté.
V skutočnosti však nevyhnutne neplatí ani myšlienka, že pri zmene paradigmy sa zmenia problémy vedy. Napokon, Einstein dokáže vysvetliť všetko, čo sa predtým naučil Newton a jeho nasledovníci. V skutočnosti je newtonovský systém iba špeciálnym prípadom einsteinovského pre nízke rýchlosti. Stačí sa lepšie pozrieť na vzorce a transformácie v nich.
Zmena paradigmy
Kuhn mal však pravdu v inom. Vedu robia ľudia a tí ľudia, aj keď robievajú ťažko pochopiteľné veci, sú úplne rovnakí ako hocijakí iní ľudia. Niektorí nechcú riskovať nové myšlienky, pretože sa boja šéfa či výsmechu. Ďalší na svoju disciplínu jednoducho nemajú, iní sú vypočítaví prospechári.
No jedným z kritérií budúcej teórie je vždy aj to, že dokáže vysvetliť predchádzajúce pozorovania (experimentálne dáta) a zároveň prinášať odpovede na tie, ktoré stará teória vysvetliť nedokázala.
Thomas Kuhn však pred päťdesiatimi rokmi napísal nesmierne inšpiratívnu knihu. Inšpiratívnu aj tým, že mnohých vedcov prinútila vôbec premýšľať nad činnosťou, ktorú denne vykonávajú. Štruktúra vedeckých revolúcií patrí dnes k najzásadnejším textom dvadsiateho storočia a jej autor k dvojici – spolu s Karlom Raimundom Popperom – najväčších mysliteľov, ktorí nám o fungovaní súčasnej vedy v minulom storočí povedali najviac.
Zábavné pritom je, že väčšina ľudí si ho zrejme pamätá preto, že do slovníka teoretikov, umelcov a všetkých kaviarenských intelektuálov priniesol slovné spojenie „zmena paradigmy“.
Tomáš Prokopčák (1983) je redaktor SME a editor veda.sme.sk.
