Ja jasné, prečo ani slovenskí politici nemajú chuť na taký typ konsolidácie, ktorý je najefektívnejší. Lebo je ťažší a nepríjemnejší na realizáciu.
Každý akotak príčetný politik v eurozóne hovorí, že rozpočtové deficity treba kresať. Niekto by to robil razantnejšie, iný pomalšie, ďalší to chce nechať na budúcu vládu, ale nikto relevantný sa neodváži povedať, že rozpočtový schodok je fajn. Zatiaľ slabá útecha, aj keď lepšie ako nič.
Keď však dôjde reč na to, ako to čo najlepšie spraviť, objaví sa iks receptov. Výsledkom, po ktorom politici siahnu, je zmeska z každého rožku trošku. Aby to navonok vyzeralo, že sa využívajú všetky možnosti. A v tom môže byť práve problém.
Vypočuli a zabudli
Nedá sa povedať, že by ekonómovia a ekonómia ponúkali manuál, ako rýchlo a jednoducho zvládnuť rozpočtovú konsolidáciu.
Ekonómia ako veda vie o ekonomike stále pomerne málo. Väčšinu času sa len snaží pochopiť, prečo sa veci v minulosti udiali tak, ako sa udiali a z toho vyvodiť nejaké závery.
Tie, ktoré o upratovaní vo verejných financiách vyvodili ekonómovia Alberto Alesina a Silvia Ardagna, sa však vládnucim politikom veľmi nepozdávajú. Hoci ekonómov pozvali, aby ich prezentovali na stretnutí ministrov financií eurozóny.
Spomínaní ekonómovia pred dvoma rokmi publikovali štúdiu, v ktorej si vzali na mušku sto upratovaní vo verejných financiách za posledných štyridsať rokov. Skúmali výlučne bohaté krajiny, teda tie v OECD. Akokoľvek sa nám to môže zdať čudné, medzi bohaté krajiny vo svetovom meradle patrí aj Slovensko.
Skúmali, akú taktiku krajiny pri sekaní deficitu použili a aké to malo následky.
Hoci tvorcovia konsolidačných stratégií dnes dookola tvrdia, že šetriť nemožno, pretože to zníži HDP a bude horšie, ako bolo predtým, zistenia dvoch ekonómov sú presne opačné.
A síce, že keď sa rozhodne krajina viac šetriť, než získať zo zvyšovania daní a iných poplatkov, prudko sa jej to oplatí. Negatívny vplyv na hospodárstvo je menší, ako keby sa šlo hlavne cestou zvyšovania daní.
Krajiny, ktoré namiesto šetrenia viac vyberajú z daní, naťahujú obdobie hospodárskeho poklesu, brzdia nástup rastu a hlavne často nedosiahnu takú redukciu deficitu, akú na začiatku chceli. A úplne najhoršie to dopadne, keď sa dvíhajú dane z práce, z aktivity.
Naopak, ak sa seká na výdavkoch (najlepšie transferoch, teda platoch či dávkach), ekonomiku to poškodí najmenej.
Pretože sa nedostavuje taký razantný vedľajší šok z konsolidácie, ktorý ľudí brzdí v ekonomickej činnosti (napríklad nakupovaní, jedení v reštauráciách a podobne). Zvyšovanie daní, zvlášť tých z práce, má veľa vedľajších efektov.
Najhoršie je zdaniť prácu
Napríklad, že zvyšovanie daní z práce, teda znižovanie príjmu, má za následok nielen to, že ľudia tie peniaze neminú v obchodoch či reštauráciách, ale začnú ešte viac šetriť, brzdiť ekonomiku. Pretože sa viac boja o svoju budúcnosť.
Ak ľudia majú na základné potreby, čím je horšie, tým viac sporia.
