Knižka Miloša Žiaka Don Quijote v pekle (Slovenský spisovateľ 1989) z neho robí jedného z najoriginálnejších slovenských básnikov. Výborná je aj jeho próza Bojím sa mať strach (Archa 1990). Obe vyšli v hektickom čase nežnej revolúcie, keď nik nemal čas čítať – nezaškodí si ich pripomenúť.
Miloš Žiak je spisovateľ bojovník a v oboch knihách vyhlasuje vojnu živočíšnosti. V jeho poézii si to odnesie „homo konzumos“ a predmetom posmechu je dokonca aj mužský pohlavný orgán, tá „pružina, čo naťahuje celý stroj“.
V próze zase čítame takýto dialóg deda a vnuka:
„Keď som sa ho opýtal: ,Dedulo, kto som?' odpovedal mi: ,Človek.' Ale keď som sa ho neskôr pýtal: ,A tí, čo ti zavraždili brata, otca a mamu, to sú tiež ľudia?' odpovedal: ,Nie!' – ,Ale veď majú takisto ako ja dve ruky, dve nohy, uši, ústa, nos… Tak teda, čo sú?' dobiedzal som do neho ďalej. ,Svine!'“
Ten dialóg mi zaznel povedome. Zalistoval som v Shakespearovom Benátskom kupcovi – a bolo to tam: „Nemá azda žid oči? Nemá žid ruky, telesné orgány a proporcie, zmysly, city a túžby?“
Shakespeare to, pravdaže, myslel pozitívne, jeho Shylock hlása rovnoprávnosť žida a kresťana. Lenže argumenty, ktoré uvádza, sú zradné – rovnakými by mohli presadzovať aj zvieratá svoju rovnoprávnosť s ľuďmi. Miloš Žiak bezpochyby túto slávnu apológiu pozná – a odmieta. Nielen vnuk deda v jeho próze, ale akoby sa aj on sám pýtal Shakespeara (a cez Shakespeara Shylocka): „Odvolávať sa na oči, ruky, nos – preboha, majstre, a kam sa vám podela ľudskosť?“