Môj prvý článok pre toto vydavateľstvo vyšiel pred desiatimi rokmi, presne 28. septembra 2002 vo víkendovej prílohe denníka SME.
Neskôr sa celá rubrika presunula do prílohy TV OKO, kde článok aj teraz čítate. Od prvého razu doteraz som publikoval 509 textov. Chcem sa poďakovať všetkým svojim čitateľom, ktorí už dlho a pravidelne venujú pozornosť mojim postrehom. A chcem sa tiež poďakovať za tú možnosť vyjadrovať sa, ktorej sa mi od vydavateľstva dostalo.
V čase, keď som tu začínal žiť aj písať, dala redakcia môjmu stĺpčeku pomenovanie Privretými očami. Malo to podľa mňa znamenať, že ak privriete oči do štrbiniek, aké majú Ázijčania prirodzene, dokážete vidieť do niektorých vecí možno hlbšie, než ste si predstavovali. Ale moja manželka hovorí, že to bolo myslené skôr tak, že som Ázijčan a mám šikmé oči, lebo na Slovensku sa vraj hovorí, že ak chcete vidieť veci a do vecí, musíte mať oči doširoka otvorené. Pravdu povediac, ja som sa názov svojej rubriky dozvedel až oveľa neskôr, keď mi ho raz moja žena preložila, lebo vtedy som ešte vôbec nevedel po slovensky.
V porovnaní s vašimi široko roztvorenými očami je faktom, že ázijské sú úzke a javia sa ako šikmé. Rozdiel je však iba v tvare horného viečka a jeho pripojeniu vo vnútornom kútiku oka. Keď si napríklad chytím nos pri koreni medzi očami, vyzerám, akože rozmýšľam, vtedy mám úplne európske oči. V neázijských krajinách si však ľudia z tejto črty našej tváre radi robia žarty. Niekedy s diskriminačným podtónom.
My máme tendenciu vnímať takéto poznámky a správanie negatívne, hoci niektorí ľudia to vôbec nerobia so zlým úmyslom, tak ako autor prvého názvu mojej rubriky v SME.
