Keď som mala dvadsať, v komunite ľudí, ku ktorej som patrila, sa za prejav nezávislosti považovalo aj hrabanie sa v kontajneroch. Dali sa tam nájsť perfektné kusy oblečenia, veci do domácnosti i masívny nábytok. „Indepenďáci“ (nezávisláci) mali vtedy svoje podnájmy a garsónky zariadené „made in kontajner“, ako sme tomu štýlu hovorili – starý bicykel natretý nabielo, váhy s medenými miskami, zbierka fliaš, písací stroj – to boli naše skulptúry, dizajnové prvky.
Obleky po dedkoch a kabáty po babkách boli našimi nedeľnými šatami, kostýmami, ktoré sme si brávali na koncerty či divadelné predstavenia. Nie, neboli sme smradliaci a ušubranci, všetko sa najprv očistilo, vyčistilo a s akousi extravagantnou láskou prijalo za vlastné s pestovaním spomienky na kohosi anonymného, komu vec patrila predtým.
