Moja stará mama patrila k prvým ženám, ktoré na Viedenskej univerzite študovali matematiku a fyziku. Keď štúdium v roku 1905 absolvovala, univerzita ju nominovala na svoje najvyššie vyznamenanie, ktoré malo podobu prsteňa s vyrytými iniciálami cisára.
Dovtedy však žiadna žena nebola na túto poctu nominovaná a cisár František Jozef babičke cenu udeliť odmietol.
Ironické obmedzenie
O viac ako sto rokov neskôr by si človek myslel, že už sme prekonali presvedčenie, podľa ktorého nie sú ženy pre najvyššiu úroveň vzdelania v akejkoľvek oblasti štúdia dostatočne vhodné.
Preto je taká znepokojujúca správa, že viac ako 30 iránskych univerzít zakázalo ženám účasť na viac ako 70 študijných kurzoch – od strojárstva, jadrovej fyziky a informatiky až po anglickú literatúru, archeológii a obchod. Podľa iránskej právničky, bojovníčky za ľudské práva a nositeľky Nobelovej ceny mieru Širin Ebadiovej sú tieto reštrikcie súčasťou vládnej politiky obmedzovania príležitostí pre ženy mimo ich domovov.
Zákazy sú obzvlášť ironické vzhľadom na to, že podľa UNESCO má Irán najvyšší pomer absolventiek k absolventom na svete. Vlani tvorili ženy 60 % všetkých študentov, ktorí na tamojších univerzitách zložili skúšky a viedli si dobre aj v tradične mužských odboroch, ako je strojárstvo.
Možno to bol práve úspech študentiek – a úloha vzdelaných žien v odpore proti iránskej teokracii –, ktorý viedol vládu k snahe o obrátenie tohto trendu. A tak dnes ženy ako Núšin, študentka z Isfahánu, ktorá oznámila BBC, že chce byť strojárskou inžinierkou, nemôžu naplniť svoje ambície, hoci pri prijímacích skúškach dosahujú vysokého skóre.
