Nežná revolúcia preto prebehla idylicky, jednotne a rýchlo.
Prvé nálepky
Pád režimu som zažil vo väzení v Bratislave. Len čo som po týždni demonštrácií vyšiel na slobodu, ťahalo ma to do Prahy, pretože tam sa už diala celoštátna politika. Telefonicky som sa spojil s priateľmi z Prahy a centrum Občianskeho fóra ma pozvalo do delegácie, ktorá mala rokovať s predsedom federálnej vlády Ladislavom Adamcom o prevzatí moci. Informoval som o tom centrum VPN v Bratislave a bol som dosť prekvapený, že oni o budúcich rokovaniach v Prahe s federálnou vládou akoby nič nevedeli a najmä sa na ne nesnažili dostať. Môj prvý pocit z bratislavského VPN bol teda provinciálny.
Navyše sme stále neotvárali národné otázky. Slovenská delegácia podporovala na úrad prezidenta Václava Havla a nie Alexandra Dubčeka. Za predsedu vlády zase podporovala Valtra Komárka. Ale štátoprávna otázka sa na Slovensku objavila veľmi skoro a nebolo ju vôbec treba prebúdzať.
Už na Vianoce 1989 bola Bratislava plná áut s nálepkami so slovenským znakom, ktoré na Slovensko poslali slovenskí emigranti zo Švajčiarska. Na stenách sa začali objavovať zatiaľ nesmelé nápisy, aby sme si vládli sami.
