Prizvala stavy a osobnosti do rád, poradných orgánov, výborov a komisií. Ponúkla mimoparlamentným ľudkom rôzneho stavu pocit dôležitosti, spoluúčasti na vládnutí a chlebíčky. Počúva trpezlivo, s ústretovým úsmevom ich výlevy. Necháva ich vyhovoriť sa, aby sa, keď treba, mohla bezpečne vyhovoriť. Prizýva aj nepartajných priaznivcov predošlej vlády.
Na rozdiel od dzurindovcov a radičovcov títo aspoň počúvajú, oceňujú podaktorí. Pravdaže počúvajú. Majú ozajstné tykadlá, nie iba aké českým politikom primaľoval na volebné bilbordy šofér Roman Smetana. A počúvajú efektívne. Vyplatí sa. Takéto počúvanie je navyše lacnejšie ako mnohonásobné míňanie peňazí na techniku a odpočúvačov, stačí jedno ucho, ako správne podotkol náš minister vnútra.
Korporativistická vláda vie aj, že hlas národa je silnejší než revanie leva, keď je jednotný. To sme zažili pred dvoma dekádami. Vyrevovanie v novembrovom mraze všetkým raz akosi prirodzene stačilo. Nielenže bola zima, ale každý človek z akejsi svojej individuálnej podstaty chce byť počutý a videný. Som videný, teda som.
Keď nie inak, tak v reality show, v rade solidarity, v kuchárskej súťaži. Lenže: len čo sú ľudia podelení a podelením rozdelení, ich hlas je podobný štekotu psov. A karavána, aj keď nemáme ozajstné ťavy a ozajstnú púšť, si ide ďalej.
