Stať sa v jednom týždni otcom dcéry aj politickej myšlienky je výkon, čiže Radoslavovi Procházkovi ostáva len gratulovať.
O to zvláštnejšie je, koľko depresie sála z programu Alfa: „V srdci slovenskej spoločnosti je dnes viac hnevu než pokoja a viac obáv než nádeje.“ „Už neveríme ani jeden druhému. Nielen modrí červeným, ale aj mimo politiky.“ „Myslíme si, že ak sa nepokúsime predbehnúť sa v rade, zostaneme v ňom trčať do skonania sveta.“
Čitateľ až začína Procházku ľutovať, v akom svete to žije. A váhať, či je dokument určený aj preňho, alebo treba najprv dosiahnuť nejakú kritickú úroveň frustrácie zo života.
Ku cti textu slúži, že je čítavejší a obsažnejší ako posledný doterajší príspevok zo žánru – tézy Novej väčšiny.
Ono je to asi aj prirodzené - Lipšic má vyššie preferencie, nemusí toľko písať. Aj je ho potom menej za čo chytať.
