Ako je možné, že niekto, kto by nikdy nemohol riadiť súkromnú firmu, môže aj napriek svojej neschopnosti byť na čele štátom vlastnených spoločností či inštitúcií? Kým sa to nezmení, Slovensko zostane rozkradnutou krajinou.
Prevažnú časť svojho profesionálneho života som prežil v podmienkach výrobných fabrík a po približne dvadsaťmesačnom pôsobení vo verejnoprávnej inštitúcii - Sociálnej poisťovni môžem konštatovať, že medzi riadením podniku a štátu či jeho časti, je podstatne viac podobností, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Preto je prekvapujúce, keď ľudia, ktorí si netrúfnu riadiť fabriku, respektíve ak by si i trúfli, tak žiadny zodpovedný vlastník im to nikdy neumožní, bez obáv a škrupúľ zasadnú na čelo štátom vlastneného podniku, inštitúcie, úradu dôležitého pre nás všetkých.
Ak sa v posledných rokoch spýtate politika, lekára, učiteľa či umelca na jeho názor týkajúci sa súčasnosti, každý spomenie nedostatok peňazí na vysvetlenie problémov, ktorým práve čelí. Bezpochyby majú pravdu v tom, že peňazí nikdy nebolo a ani nebude nadostač, som však presvedčený, že nedostatok peňazí v našej krajine je len čiastočne vysvetliteľný práve prebiehajúcou hospodárskou krízou.
Skutočná pravda je taká, že ich nedostatok je len dôsledkom a vystavením účtu za to, akí sme a ako sme hospodárili počas uplynulých rokov. Žijeme v rozkradnutej krajine, plnej neporiadku, ako aj absencie hodnôt. Bežný občan prestal veriť v spravodlivosť, poriadok a, žiaľ, aj v dobro. Úradníci nezriedka zo strachu porušujú zákon a rozhodujú tak, ako očakávajú „mocní“, len aby si chránili „stoličku“.
Nezáleží len na počtoch
Posledné vlády sa s obľubou zamýšľajú nad počtami úradníkov v štáte a ich nákladovosťou. Zriedka sa však stretávame s tým, že by sa niekto zamýšľal nad ich funkčnosťou, ako aj prospešnosťou pre občana.
Viete si predstaviť dosiahnutie úspechu v podmienkach súkromného podnikania, keď majiteľ je síce geniálny a má skvelý podnikateľský zámer, ale požiada o jeho realizáciu neschopný, často až hlúpy manažment či zamestnancov so zlodejským správaním? Asi nie, ale prečo sa z tohto príkladu nepoučí aj štát? Ako je potom možné, že skoro každá vláda hľadá ľudí lojálnych ku konkrétnym osobám až servilných, nie tých rovných a čestných, lojálnych k zamestnávateľovi, prahnúcich po spravodlivosti, oddaných myšlienkam či ideálom?
Každý, kto riadil či viedol ľudí k dosahovaniu cieľov, vie, že zamestnanci sú dlhodobo vždy takí, aký je ich šéf či majiteľ. Ten definuje písané i nepísané normy správania, určuje, čo je, či nie je správne, stanovuje pravidlá a predznačuje firemnú kultúru.
Po skúsenostiach v Sociálnej poisťovni odmietam názor, ku ktorému som bol donedávna náchylný aj sám, že úradník je a priori nastavený málo pracovať a byť neochotný. Úradníci – zamestnanci sú vždy takí, akí sú ich šéfovia. Ak sa na úrade menia vedúci zamestnanci ako na bežiacom páse, navyše nie sú osobnosťami, ale len figúrkami, nestarajú sa o ľudí, nie preto, že by nechceli, ale preto, že ani nevedia, čo to je, tak čomu sa čudujeme?
Dva rozdiely
Silná osobnosť má vždy tendenciu obklopiť sa schopnými, rovnými ľuďmi, slaboch hľadá seberovných so silnou koncentráciou na riešenie banálnych vecí. Je logické, že každý sa snaží robiť to, čo vie a tak často nový riaditeľ, vedúci či iný nadriadený sa neorientuje na to, čo prínosné môže urobiť pre svoj úrad, krajinu, ale vŕta sa v detailoch, orientuje sa na intrigy a pomstu, horúčkovito hľadá spôsob ako zdiskreditovať tých, čo boli pred ním.
Z rozprávania si pamätám na absurdné príbehy z 50. rokov, keď sa za zásluhy stávali riaditeľmi znárodnených fabrík predstavitelia proletariátu, ľudia bez vzdelania a vedomostí, ale „naši“. Prosím, nech mi niekto vysvetlí, v čom je táto doba zásadne iná, keď sa za pseudozásluhy do služieb štátu opäť zamestnávajú neschopní ľudia, bez elementárnych zručností, často s poruchami osobnosti.
Dva rozdiely som však predsa len v porovnaní s týmto tienistým obdobím našej histórie našiel. Ten kto kradol, zradil, škodil, bol veľmi tvrdo potrestaný. V súčasnosti, keď hlavná úloha policajtov je vyberanie pokút za dopravné priestupky a súdnictvo je hanbou krajiny, je riziko potrestania minimálne, a preto neodstrašuje.
Druhým rozdielom je, že vo funkciách už „vďaka neprebernému množstvu“ slovenských vysokých škôl nemáme ľudí bez titulov ako v minulosti, ale „len“ bez vedomostí. Navyše v súčasnosti je trestateľný len dokázaný zlý úmysel jednotlivca, hlúposť však zostáva v našich pomeroch naďalej beztrestná.
Ako z toho von?
Keď už som v texte spomenul svoje krátke, ale veľmi zaujímavé pôsobenie v Sociálnej poisťovni, tak musím poznamenať, že to bolo pre mňa z pohľadu poznania Slovenska veľmi obohacujúce, ale žiaľ aj spojené so smutným poznaním, že celá krajina sa nachádza v hlbokej kríze. Zjednodušene môžeme povedať, že „Slovensko je choré a krajinu ovládla hlúposť a chamtivosť a ako je všeobecne známe, pokrvnou sestrou hlúposti je závisť“. Kľúčová otázka znie: Ako z tohto stavu von?
Prvý zásadný predpoklad pri riešení krízy v podniku je uvedomenie si skutočného stavu či dokonca ešte aj negatívnejšie videnie situácie v porovnaní so skutočnosťou. Najväčšou chybou je zľahčovanie reality.
Na Slovensku už žije 13 percent ľudí pod hranicou chudoby. Ak s tým chceme niečo spraviť, mali by sme ľuďom prinavrátiť vieru v spravodlivosť a, najmä, aby sa opäť vyplácalo pracovať. Nie je normálne, aby sa viac vyplatilo zatvoriť fabriku za odškodné či odstupné ako v nej vyrábať, nie je normálne, aby sa viac vyplatilo poberať eurofondy za pôdu ako ju aj reálne obhospodarovať, nie je normálne, aby sa viac oplatilo poberať dávky v nezamestnanosti ako pracovať či špekulatívne poberať eurofondy namiesto vytvárania skutočných hodnôt.
Každá z posledných vlád mala záujem o prílev zahraničných investícií. Preto sa snažili zatraktívniť podmienky pre investorov tak, aby si vybrali práve našu krajinu. Nedá sa proti tomu nič namietať, ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako nás vidia cudzinci?
Obmedzím sa len na negatíva, a tak tvrdím, že sme vnímaní ako krajina s mizernou infraštruktúrou, často sa meniacimi zákonmi, byrokratickým štátnym aparátom, korupciou, málo funkčnou políciou, mizernou vymožiteľnosťou práva, divokými skládkami odpadu pred a za každou obcou, a s výnimkou väčších miest aj mizernou kuchyňou a ubytovaním. O tom, že sme vraj pohostinný národ, či sme takí boli, už nikto nehovorí, pretože to z uvedeného aspektu nikoho nezaujíma.
Ak zahraničné investície na Slovensku naozaj chceme, urobme si predovšetkým poriadok doma ako základný predpoklad úspechu. Firma je úspešná vtedy, keď vyrába výrobky či poskytuje služby lepšie ako ostatní, respektíve vyznačuje sa konkurenčnou výhodou v porovnaní s ostatnými. Snažme sa o to isté aj na úrovni celej krajiny, lebo podnik ani štát nemôžu založiť svoj úspech na kopírovaní iných, ale len na pozitívnych odlišnostiach a špecifikách.
Vedomá chyba
Ak sa nám nepodarí situáciu zvrátiť a obnoviť stav rovnováhy, tak sa rovnováha systému nastolí sama, skokovo, ale bude to veľmi drahé a bolestivé. Žiaľ, sprievodnými znakmi budú ďalší rast chudoby, beznádej časti obyvateľstva, chaos, štrajky a sociálne nepokoje. V záujme zmiernenia rizík je nevyhnutné priniesť zásadnú zmenu fungovania štátnej a verejnej správy a to sa dá, len ak sa zastavia politické nominácie a štátna správa prestane byť príležitosťou pre neschopných a bezcharakterných. Či sme tejto zmeny ešte schopní a či už nie je neskoro, ukáže skorá budúcnosť.
Uvedomujem si, že som v článku vedome urobil jednu zásadnú chybu. Tá chyba sa nazýva zovšeobecňovanie a spočíva v tom, že som z konkrétnych skúseností a poznatkov urobil zovšeobecňujúce pravidlá, čo samozrejme môže za určitých okolností priniesť povrchný záver. Konal som tak v záujme a snahe o zamyslenie smerom k náprave, ktorej však už veľmi neverím, treba sa však o to aspoň pokúsiť.
Záverom zdôrazňujem, že som v článku nemal na mysli, či nepísal o žiadnej konkrétnej strane či osobách. Ak sa niekto z čitateľov/politikov/úradníkov v texte uvidel, tak to nebol primárny úmysel, je to však príležitosť na zamyslenie, ako aj možnosť hlbokej sebareflexie.
(Autor je bývalý riaditeľ Sociálnej poisťovne)
Rozhovor s Ľubošom Lopatkom:
Pre mňa bola práca v poisťovni službou vlasti
Autor: Ľuboš Lopatka
