Predsa len je už jeseň, bude zase o čom rozprávať pri náhodnom stretnutí. O počasí. Cez leto nebolo o čom, stále bolo rovnako. Hovory o počasí nemajú medzi ľuďmi veľkú úctu, ale ja mám rád všetky konvenčné a zdanlivo nič nehovoriace slová, ktoré pri tom padnú. Majú kontaktný význam, a to nie je málo. „Tak ako?“ povie jeden. „Ale nuž...“ povie druhý. V týchto zdanlivo prázdnych slovách je čosi, čo nás spája s prírodou, so zvieratami, ktoré sa oňuchajú a potom významne odfrknú. V prírode už všetko je. Dočítal som sa, že už aj myši vedia spievať, zistili vedci. Ešte sa musia naučiť rozprávať, aby sa s nimi dala hodiť reč: „Táto brázda nízkeho tlaku mi tlačí na mozog.“ „A mne búra moje chodbičky.“ Boli by to milé rozhovory.
Nastávajú studené rána, o tých sa veľa pekného nepovie. Na ženských tvárach už vidno chladnú strnulosť. Je čas narúbať drevo na celú zimu, to boli zmysluplné práce, naplánovať si, čo v zime. Treba rátať s jesenným smútkom, ako upozorňujú psychológovia, ale na druhej strane sú o tom pekné básničky. No suchá jeseň býva aj veselá, veď je už víno a farby listov hrajú svoju úlohu. Ich pád na zem. To nás privádza k spomienke na zosnulých. Sviečkami rozhorené cintoríny sú slávnostné a pokorné, no v tom svetle je aj kus nádeje.
