Nedávno publikovaný román maďarského spisovateľa Györgya Spiróa Jarná výstava v slovenskom preklade Magdy Takáčovej (Kalligram 2012) prináša veľa podnetov na uvažovanie o postavení človeka v autoritárskom spoločenskom systéme. Jedna jeho rovina by sa dala interpretovať aj ako príbeh priezviska.
Hrdina Ďusi Fátray, pôvodne Klein, si v štyridsiatom ôsmom (1948) nechal pomaďarčiť meno. Súdruhovia mu ponúkli tri mená – Kárpáti, Kelemen, Tátrai. Vybral si Tátrai, ale „na vnútre to poplietli“, napísali ypsilon, na písmene T spravili machuľu a urobili z neho F. „Z nedbalosti. Z nepozornosti,“ vysvetľuje hrdina straníckemu tajomníkovi v krčme, keď sa ho tajomník pýta, z akej rodiny pochádza – „z grófskej či len zo zemianskej“ –, ubezpečujúc skúmateľa plemena, „že si nežiadal meno s ypsilonom na konci!“ Napriek tomu, že hrdina nemá s ypsilonom ani s celým menom nič spoločné, priezvisko Fátray (bez krstného mena) sa objaví v novinovom článku spolu s inými priezviskami „kontrarevolučných sprisahancov“.