Jednou z charakteristík východnej Európy je, že do nej nikto nechce patriť. Aj na Slovensku sa radi oháňame stredoeurópanstvom, horšie to už je pri napĺňaní tohto termínu obsahom.
Milan Kundera vo svojej slávnej eseji Únos Západu definoval strednú Európu ako „zmenšený model Európy, vytváraný podľa jediného pravidla: čo najviac rozmanitosti na čo najmenšom priestore“ a „neistú oblasť medzi Ruskom a Nemeckom, obývanú malými národmi“.
Nádor zo Západu
Ideu jednotného slovanského sveta označuje Kundera za dejepisné klišé a za spájajúci prvok pestrého regiónu považuje Židov: „Nijaká iná časť sveta nebola tak hlboko poznačená pôsobením židovského génia. Židia, všade cudzinci a všade doma, boli v dvadsiatom storočí v strednej Európe hlavným kozmopolitným, integrujúcim živlom.“
Kundera obviňoval zo zániku strednej Európy, ktorý si podľa neho Západ vôbec nevšimol, predovšetkým Sovietsky zväz.
No už Milan Šimečka mu v známej polemike vysvetlil, že by sa „nemalo zamlčiavať, že na začiatku konca stredoeurópskej tradície nestálo Rusko… Predovšetkým zo šialených činov nacistov vyplynulo, že sa národy regiónu stali obeťami a outsidermi dejín. Nádor vyrástol v západoeurópskych dejinách… Zvyšky dodýchali v ruskom náručí.“
Ostjude vo Viedni
Stopy zmiznutej krajiny najlepšie uchovala literatúra. K pilierom stredoeurópskeho kánonu patrí rozsiahle dielo Josepha Rotha, ktorý sa narodil roku 1894 v mestečku Brody vo východnom Haliči. Vyrástol v židovskej rodine a vlastný pôvod aj neskorší život rád okrášľoval rozmanitými legendami.
