Keď koncom roku deväťdesiatjeden otec Ábela Ľalíka kúpil malé prasa, nič nenasvedčovalo tomu, že ten nasledovný bude výnimočný.
Kvíka ako tie pred ním, pomyslel si Ábel pri pohľade na ružový zadok zmätene pobehujúci po chlieve.
Pocit výnimočnosti sa stal ešte nepredstaviteľnejší, keď Ábel začul, ako ho mama volá k obedu. Vedel totiž, že ako každú nedeľu štrnásť rokov vývar na stole ani tentoraz chýbať nebude.
Horúčava bicepsom nepraje
Od Vianoc do júna náplň dňa Ábelovi programovala škola, pokročilá puberta a život na dedine. Ku ktorému patrilo aj kŕmenie prasaťa.
V sobotu Ábel s bratom navyberal v pivnici z malých zemiakov a v obrovskom hrnci ich postavil variť. Keď už boli mäkké, scedil ich a pozoroval si pri tom ruky. Zdalo sa mu, že jeho bicepsy sú o čosi väčšie ako pred pol rokom.
To bolo dobre. To sa babám páči, uvažoval Ábel, keď veľkým dreveným tĺkom pučil zemiaky posypané otrubami. Otruby išli zase hore, hovorila mama. No okrem nich a bicepsov sa Ábelovi zdalo, že všetko išlo po starom.
Zmena prišla s letom. Bolo mimoriadne horúce. S priemernou teplotou 22,1 stupňa bolo dovtedy vôbec najteplejšie. Ábel v televízii videl, že horúco bolo aj v Brne.
Klaus s Mečiarom tam sedeli v záhrade vily s čudným názvom. Len tak v košeliach, bez saka. To Klausovo viselo na stoličke ako strašiak v makovisku. Ábel počul, že tí dvaja sa tam nepotia len tak, ale že niečo visí vo vzduchu. Vraj rozpad federácie.
Ale istý si tým nebol. Veľa z Televíznych novín totiž nevidel. V lete možno hrať futbal aj do deviatej a Ábela naháňať sa za loptou bavilo. No trochu ho vyrušovalo vedomie, že behať v horúčave dve hodiny po ihrisku rastu bicepsov vôbec nepomáha.
Bude sa skandovať?
Koncom leta sa Ľalíkovcom pokazil televízor. Zdraželi otruby. Brav mal už metrák. A Ábelovi sa opäť začala škola. Učenie Ábelovi nerobilo problémy.
Ale v tú jeseň zistil, že sa nevie sústrediť. Mohla za to spolužiačka Etela. Mala pekné prsia a vlasy ako uhoľ. Cez prázdniny na kúpalisku, keď sa bláznili vo vode, dovolila mu na ne siahnuť.
Ani v októbri Ľalíkovci ešte nemali televízor. Keď opravár prezradil cenu za to, že ho dá do poriadku, otec sa zamračil. A povedal, že to radšej kúpi nový. Cestou z mesta sa aj so synom zastavili v krčme. Tam sa Ábel dozvedel, že Česko-Slovensko asi naozaj zanikne.
Skúsil si to predstaviť. Premýšľal, či ľudia pôjdu do mesta ako pred tromi rokmi a spoločne budú za niečo skandovať. Možno. Lenže nevedel prísť na to, za čo by mali skandovať.
Infarktový koniec
Prasa utešene priberalo a v novembri mal nastať jeho posledný deň. No stále bolo teplo, priteplo na zabíjačku. „Zabite ho čo najskôr, lebo to nevydrží,“ radila vtedy otcovi stará mama. Prasa už malo vyše dvesto kilogramov.
O mesiac neskôr u Ľalíkovcov na dvore. Pol siedmej ráno. V kotloch vrela voda, táfle umyté, mráz zachádzal za nechty. Ábel s otcom a mäsiarom sa vybrali ku chlievu. Ábel držal nôž, aby ho podal mäsiarovi, keď prasa strelí do hlavy. Lenže, keď otvorili dvere na chlieve, brav nimi nevyšiel. Ležal na slame ako zarezaný.
Podľa mäsiara prasa dostalo infarkt, jeho srdce už neunieslo pohyb takej váhy. Krv sa zrazila, zdochnuté zviera bolo nepoužiteľné. Otec poslal Ábela k Cigáňom, nech si poň prídu.
Na Vianoce si Ľalíkovci darovali pod stromček nový televízor. Farebný. Takže hoc bez klobás, radosť v dome nechýbala. Po týždni už mala inú príchuť. Sledujúc priamy prenos zo silvestrovských osláv na slovenských námestiach sa Ábel presvedčil, že Česko-Slovenska viac niet.
„Aspoň táto zabíjačka sa vydarila,“ poznamenal Ábelov otec a odpil si zo šampanského. O necelé štyri mesiace cestou z kostola kúpil malé prasa a rozhodol sa, že malé aj zostane. Otruby opäť zdraželi.
Ďalší trapas
Nie som si istý, či v deväťdesiatom druhom roku niekto s menom Ábel Ľalík v Hriňovej žil. Čo viem určite, je, že môj posledný rok života v rodnom Česko-Slovensku vyzeral na nepoznanie od Ábelovho príbehu. Vrátane smutného osudu prasaťa.
Vyrastal som na dedine, kde vhodné počasie na vyberanie zemiakov bolo pre život jednotlivca v danej chvíli dôležitejšie ako to, či vo vile Tugendhat mali dosť ľadu na chladené nápoje.
Vidiek bol síce baštou HZDS a aj moja stará mama mala hneď vedľa sošky panenky Márie podpisovú kartu Vladimíra Mečiara. A určite nie sama. No v to horúce leto som mal skôr pocit, že všetko sa deje akosi pomimo nás.
Pamätám si na pomlčkovú vojnu dva roky predtým – dôkaz o tom, že politik sa vie strápniť v každom režime. Mesiace predchádzajúce rozdeleniu akoby už ľudia, ba aj tí na dedine, boli poučení. A jediný akt, ktorým sa do debaty o bytí a nebytí federácie zapojili, boli voľby. A potom už len čakanie.
Alebo inak – predstavme si, že učebnicu moderných dejín Slovenska by nenapísali historici podľa schválených zákonov, vyjadrení súdobých politikov a údajov štatistikov. Ale vychádzali by zo súkromných denníkov tisícov bežných ľudí. Ako by takáto učebnica vyzerala? Ušlo by sa v nej pár riadkov v septembri prijatej ústave? Obávam sa, že nie.
Viem, dejiny každodennosti sú samostatná oblasť historického výskumu a nepopierajú dôsledky „veľkých“ dejín na život jedinca. V prípade témy rozpad Česko-Slovenska však má zmysel o jedných aj o druhých hovoriť.
Ako sme znecitliveli
V roku 1992 žilo na Slovensko 1,7 milióna ľudí mladších ako devätnásť rokov. Pár stoviek z nich zašlo do Bratislavy zamávať fotkou Jozefa Tisa a spolu s dôchodcami volali po samostatnosti. Ale drvivá väčšina z nás v tom čase nič výnimočné neprežívala. (Etelu teraz nechajme bokom.)
To isté sa dalo povedať o našich rodičoch. Ľudia do rozhodovania o budúcnosti Slovenska neboli nijak vtiahnutí. Takže ak niekto v tom čase k rodiacemu sa štátu nič necítil, nikto mu to nemôže vyčítať. Najmä ak bol ešte decko.
O dvadsať rokov neskôr mnohí z tých 1,7 milióna tvoria kostru slovenskej spoločnosti. Platia dane, vychovávajú deti, organizujú kultúrne podujatia. Ich vzťah k samostatnému štátu ovplyvnilo oveľa viac to, čo sa dialo po 1. januári 1993. Nie udalosti pred ním.
A mečiarovská privatizácia, únos mladého Kováča, neustále hľadanie vnútorného nepriateľa (liberáli, židia, čechoslovakisti, médiá, podnikatelia, ľavičiari, Rómovia), predražené tendre, lekári, policajti a úradníci žiadajúci úplatok, ministerstvo hospodárstva v byte na Vazovovej či návrat nomenklatúrneho sochára na nádvorie pred Bratislavským hradom. Na to je ťažko byť hrdý.
V porovnaní s takými Poliakmi či Škandinávcami sme aj preto vo vzťahu k svojmu štátu vlažní. Nebyť úspechov našich hokejistov, bol by najvyšší čas uvažovať o povinných kalciových injekciách. A čo teraz?
Nové boje
Český historik Jan Rychlík nedávno v dokumente Českej televízie vyslovil zaujímavú hypotézu. Pokus neprijať Mníchovskú dohodu a brániť sa so zbraňou v ruke hitlerovskému Nemecku by sa podľa neho neskončil inak ako porážkou Československa.
Na druhej strane, keby vtedy tisíce Slovákov a Čechov preliali krv za spoločný štát, na ich vzťahu k nemu by sa to po vojne určite prejavilo. A k rozdeleniu by možno nedošlo.
Vojnu, dúfam, už nikdy nezažijeme, ani sa nestaneme obeťami podrazníckych dohôd, ako bola tá zo septembra 1938. Rozdeliť sa tiež už veľmi nemáme s kým. No bitiek, ktoré ako jednotlivci či ako spoločnosť (nielen naša, aj česká) musíme vyhrať, je ešte veľa.
O slušné živobytie, neskorumpované verejné služby, funkčné zdravotníctvo, dobré školy či férové podmienky na podnikanie.
Ak sa ich raz podarí vyhrať, ak politika prestane byť iba porciovaním prasaťa, kapitoly učebníc dejepisu venujúce sa rozpadu Česko-Slovenska začnú mať väčšiu hodnotu ako papier, na ktorom sú vytlačené. A vzťah Slovákov k vlastnej krajine nebude taký bezobsažný a prchavý ako bublinky v šampanskom.
To o polnoci na Silvestra 2012 opäť raz potečie potokom. No nie z dôvodu, ktorý by si otcovia zakladatelia želali.
