Patrím k ľuďom, ktorí nenavštevujú cintoríny iba kvôli svojim mŕtvym, ale aj preto, že v pásme krížov, pokoja a ticha, v pásme stromov, kríkov, tují, náhrobných kameňov, mramoru a kvetov si podľa dát, nápisov i fotografií utvárajú svoju verziu a podobu už ukončených ľudských príbehov.
Raz – vari mesiac po Dušičkách – keď už definitívne utíchol sviatočný ruch a cintorín sa vrátil z času intenzívnych návštev a spomienok, spätých s Pamiatkou zosnulých, do svojho nesviatočného ticha a opustenosti, som zbadal v skorom podvečernom prítmí rozľahlého cintorínskeho priestoru vzdialené, osamelo blikotajúce svetlá. Prešiel som k nim a uvidel som, že oheň sviečok blčal v miernom vetre na hrobe dieťaťa, ktoré sa narodilo v roku 1942 a zomrelo v roku 1944. Hrob bol dôkladne upravený. Od úmrtia dieťaťa, ktoré žilo len dvadsaťtri mesiacov, uplynulo štyridsaťjeden rokov. Písal sa rok 1985. Z tohto obrazu by sa dal odvodiť príbeh materinského citu, ktorý nepoznal na tomto svete nič väčšie ako dávno ukončený, krátky, no ustavične sprítomňovaný život dieťaťa.
I tento zážitok ma utvrdil v tom, že cintoríny ako teritóriá mŕtvych majú veľkú výpovednú hodnotu a vydávajú výrazné svedectvo o živote a živých.
