Nahnevaná svokra, tichá domácnosť, hrozba rozvodu, poškodená povesť „človeka – kresťana, manžela a otca“.
To sú len niektoré z tráum, ktoré mal Štefan Harabin utrpieť po tom, čo Generálna prokuratúra potvrdila pravosť prepisu jeho rozhovoru s Bakim Sadikim.
Z rozhodnutia, ktorým mu okresný súd priznal 125-tisíc eur, sa však okrem opisu osobnej drámy dá vyčítať aj niekoľko ďalších vecí.
Po prvé, že predseda Najvyššieho súdu zavádzal. Harabin po chytení Sadikiho v Kosove vyhlásil, že prepis odpočúvania je falzifikát, čo „potvrdil aj súd v spore Harabin verzus generálna prokuratúra“.
Aj v utorok tvrdil, že „predmetom dokazovania na súde bola existencia alebo neexistencia rozhovoru s drogovým dílerom“.
Nič také. Naopak, súd v rozhodnutí jasne píše, že „nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie, či došlo k nezákonnému úniku informácií“ a či informácie sedia. Posudzoval iba to, či prokuratúra smela o dokumente rozprávať.
Tu sa dostávame k druhému postrehu – o samotnej veci súd nerozmýšľal úplne zle. Osoba Harabina zvádza k škodoradosti, ale ak si na jeho miesto dosadíte seba, bude jasnejšie vidieť, že generálnemu prokurátorovi žiaden zákon neumožňuje verejne hovoriť o archívnych odpočúvaniach.
A že keby sme toto dovolili, dostal by štát do rúk obrovský nástroj na šikanovanie, ktorý by určite použil aj proti nevinnejším protivníkom, ako je Harabin. Z tohto pohľadu je naozaj jedno, či Trnka hovoril pravdu.
Chyba nastala v bode, keď sa začali úvahy o výške sumy. Súd správne „zohľadnil osobu poškodeného, ktorý zastával vysokú štátnu funkciu“, na ktorú „sa kladie zvýšená požiadavka bezúhonnosti“.
Ale potom z toho spravil úplne zlý záver. Po správnosti mal vyvodiť, že na fungovanie demokracie je podstatné vedieť, s kým sa takýto vysoký funkcionár stýkal.
Napríklad pre normálneho prezidenta by to bol celkom dobrý argument nevymenovať neskôr Harabina za šéfa Najvyššieho súdu.
Súd teda mal poriadne preskúmať, či je telefonátu pravdivý. Ak je, tak Trnkov postup síce nebol zákonný, ale verejný záujem na poznaní pravdy bol taký veľký, že šéfovi Najvyššieho súdu prizná nula eur. Namiesto toho má dostať 125-tisíc.
Ešte viac než o pomeroch v justícii hovorí rozhodnutie o samotnom predsedovi Najvyššieho súdu. Nejde len o účelové argumenty o rodinných útrapách a 300-tisíc eur, ktoré si chcel nechať vyplatiť.
Harabin kedysi začal disciplinárne stíhať kolegu, lebo vraj sa na neznesiteľné pomery na Najvyššom súde sťažoval na nesprávnom úrade, čím dokázal svoju neodbornosť.
Aký by teda mal byť postih pre sudcu, ktorý nedokáže pochopiť ani to, že súd v jeho prípade vôbec neriešil pravosť prepisu? Našťastie pre Harabina, táto vláda sa mu žiadne trápenie spôsobiť nechystá.
