Pred dvoma rokmi som s dvoma kamarátmi nocoval v hoteli a jeden z nich, Marek, štyridsiatnik, nám porozprával svoj mysteriózny zážitok.
„Úplne vážne, videl som svojho mŕtveho otca. Stál zrazu v mojom dome a pozeral sa na mňa,“ hovoril s vážnym výrazom v tvári. „Ale nekecaj!“ smiali sme sa na jeho čudnej historke. Ja som mal hneď aj vysvetlenie: „Niekde hlboko v pamäti ti ostal obraz otca a niektoré spomienky naňho. A keď teraz natrafíš na neznáme alebo nepoznané veci, jeden z otcových obrazov sa ti náhodne vynorí, a ty si to v tej chvíli vysvetlíš, že sa ti zjavil otec. Asi si bol v polospánku alebo si mal unavený mozog. V každom prípade to bola nejaká halucinácia alebo percepčná ilúzia.“
Druhý kamarát prikyvoval na znak súhlasu. Marek sa len zadíval do diaľky a akoby sám pre seba povedal: „Ale ja som ho naozaj videl...“
Odvtedy som s Marekom nehovoril, no rád by som sa mu ospravedlnil za to, čo som vtedy povedal. Názor na celú vec som síce nezmenil, ale uvedomil som si, že som mu do jeho pocitov nemal čo hovoriť.
Vlani mi zomrel otec. Nerozprával som sa s ním poriadne takmer tri roky a keď som pricestoval do Japonska a našiel som ho ležať na nemocničnom lôžku, jeho myseľ už nebola taká jasná, ako bývala. Neviem teda presne, o čom rozmýšľal, čo si myslel, keď zomieral. Po týždni zaspal naveky.
Odkedy som dospel, držali sme si s otcom vo vzťahu trochu odstup. Mali sme spolu viac hovoriť! Mal som ho viac počúvať a ľutujem aj to, že som nepricestoval do Japonska skôr. Keby som prišiel skôr, mohol som mu zachrániť život. Niekedy sa mi s otcom sníva. V tých snoch sa mi prihovára.
