Ak by sme mali jedným slovom zhrnúť celoživotný politický profil Alexandra Dubčeka, siahli by sme zrejme po pojme rozpačitosť.
Určite nie je možné napísať, že v roku 1968 bol Dubček autoritatívnou hlavou komunistickej mašinérie. S rovnakým váhaním však treba nakladať i s vyhláseniami, že do novembra ´89 vstúpil ako zrelý (sociálny) demokrat.
Práve rozpačitosť zabráni jednému i druhému hodnoteniu. Nakoniec nám tak i po dvadsiatich rokoch od úmrtia Dubčeka zostáva v dejinách osobnosť, ktorej význam je taký „presymbolizovaný,“ že nie je možné jednoznačne povedať, kto vlastne Dubček bol.
Predovšetkým to platí pri pátraní po politickom zakotvení a víziách Alexandra Dubčeka v demokratických pomeroch.
Faktom ostáva, že hodnotenie komplikuje chaotický vývoj doby, nejasnosť Dubčekových názorov, ale i jeho tragické úmrtie pred dvadsiatim rokmi. V podstate jediné, čo možno povedať, je, že chcel byť prezidentom, a nestal sa ním.
Spýtajte sa ÚV
Napriek glorifikovaniu jeho opozičnej činnosti Dubček do prednovembrového kvasu vstúpil skutočne rozpačito. Mentálne sa totiž s komunistickou ideológiou i samotnou komunistickou stranou do konca roka 1989 nerozišiel. Ešte v roku 1987, po páde Gustáva Husáka, sa netajil ambíciou vrátiť sa do strany, nevylučoval ju dokonca ani po novembri 1989.
Dikciu vyhlásení síce Dubček časom menil, no obsah ostáva rovnaký. „Nemôžem sa zmieriť ani s doživotnou straníckou exkomunikáciou,“ píše v liste predsedníctvu a ÚV KSČ vo februári 1987. O rok neskôr želá strane úspech na „obrodnej – reformnej ceste“.
Nakoniec i 26. novembra 1989 v zásade nevylučuje návrat do KSČ „To sa musíte spýtať ústredného výboru,“ odpovedal na otázku počas tlačovej konferencie, či by sa chcel vrátiť do svojej funkcie z roka 1968.
Proreformný komunista i nezávislá osobnosť
Charizmatický politik predstavoval veličinu, s ktorou bolo nevyhnutné rátať. Vstup populárnej osobnosti do KSČ by mohol mať na novembrové pohyby celkom zaujímavý dopad. Osobnosť vystupujúca na manifestáciách proti režimu komunistickej strany, do ktorej vzápätí vstúpi, nie je v dejinách revolúcií rutinným prvkom.
Z hľadiska politického profilu Alexandra Dubčeka by však nebol prekvapením. Dubček bol síce do konca roka 1989 preukázateľne proreformným, no komunistom. Vývoj okolo seba pritom vnímal ako návrat do šesťdesiatych rokov a svoju osobnú rehabilitáciu. To nakoniec prízvukoval v každom svojom verejnom vystúpení.
Faktom však ostáva, že spoločenský vývoj bol už o generáciu ďalej. Ani verejnosť, ani opozičné hnutia nemali už záujem systém reformovať, ale položiť. Dubček to pochopil relatívne skoro a svoje postoje obratom a flexibilne prispôsobil.
Asi tri týždne po nejasnej odpovedi z 26. novembra sa s potenciálnou budúcnosťou v KSČ natvrdo rozlúčil. „Ako vtedy i dnes stojím v opozícii proti skompromitovanému vedeniu strany a štátu. Do KSČ sa nemienim vrátiť, lebo v mojich očiach i v očiach ľudu priviedli tam, kde sme,“ vyhlásil v interview pre Svet socializmu.
Spoločne s VPN
Relatívne prudká názorová otočka však už nezabránila obavám niektorých opozičných predstaviteľov. Napríklad Michael Kocáb vyjadril dva dni po Dubčekovom rozhovore obavy zo vzniku tandemu Alexander Dubček – Ladislav Adamec, ktorý bol posledným prednovembrovým predsedom federálnej vlády.
Tento názor si mal osvojiť i Ján Budaj za VPN. S odstupom času obavy vyznievajú mierne paranoidne, každopádne zo svojho dobového hľadiska nie sú prekvapujúce.
V plnej miere sa rozpaky nad Dubčekom prejavili v rokovaniach o prvom ponovembrovom prezidentovi. Dubček aj preto prijal funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia a osvojil si úlohu nestraníckej osobnosti kandidujúcej za VPN.
V skutočnosti išlo z oboch strán o prísne účelové spojenectvo. Dubčekova popularita bez diskusie pomohla hnutiu uspieť v parlamentných voľbách 1990, kde VPN súperilo s KDH, SNS i KSS. Naopak „voľnejší“ stranícky vzťah vyhovoval Alexandrovi Dubčekovi, ktorý vo VPN nemohol vidieť dlhodobú perspektívu.
Toto manželstvo z rozumu netrvalo ani rok. S VPN sa Dubček rozišiel v roku 1991, keď sa hnutie rozštiepilo a vzniklo HZDS. „Ja som nevystúpil, iba som zostal tým, čím som bol. Iní sa posunuli doprava,“ vysvetlil odchod pre Slobodný piatok. V tomto okamihu sa opatrne priklonil práve k HZDS. „Moju podporu HZDS som dal práve pre ten posun,“ pokračuje Dubček.
No priestor na spoluprácu si nechal s obomi stranami.
Otáznik nad autoritou
Od tohto okamihu si osvojuje v plnej miere úlohu morálnej autority. S jemnou pachuťou, že na rovnakom poste i v podobnom mocenskom vákuu už sa ocitol po vstupe Varšavských vojsk. Na vytváraní nových politických zoskupení sa priamo nepodieľal a nevyužil šancu pevne zakotviť na politickej scéne v čase, keď sa kryštalizovala.
Sám svoje rozhodnutie zdôvodňoval úlohou predsedu Federálneho zhromaždenia, na ktorej by mal stáť nestraník. Každopádne svoju úlohu mohla zohrať politická opatrnosť, príprava na ďalšie prezidentské voľby a predovšetkým úsilie udržiavať sa v úlohe žijúceho symbolu šesťdesiatych rokov.
To v kontexte s dynamickou dobou opäť pôsobilo mierne rozpačito predovšetkým v domácich pomeroch a predovšetkým v čase, keď eufória z roku ´89 začala opadať, OF i VPN sa utápali vo vnútorných problémoch a Pražská jar už skutočne nebola témou dňa.
O čo viac strácal Dubček kontakt s domácou scénou, úspešnejší sa stával na medzinárodnom poli, kde sa tešil priazni predovšetkým západných sociálnych demokratov.
No i z tejto strany bolo naznačené, že žijúce symboly v reálnej politike neprežijú. Pripomenul mu to napríklad predseda spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko Johannes Rau. Podľa Huberta Maxa sa ho mal pri svojej návšteve Československa spýtať na stranícku inklináciu. „Ale budú voľby a vy sa budete musieť rozhodnúť,“ reagoval na Dubčekovu vyhýbavú odpoveď.
Neskorý sociálny demokrat
Dubčekovo ročné váhanie sa nakoniec ukázalo ako chyba pred voľbami v roku 1992. Práve vtedy Alexander Dubček konečne zakotvil v radoch sociálnej demokracie. V marci vstúpil do SDSS, o desať dní sa stal jej predsedom. „(Obrat) neprišiel neskoro, bol som predsedom parlamentu, nepôsobil som v žiadnom politickom klube ani strane, napriek tomu ma mnohí poslanci označovali za príliš ľavicovo orientovaného,“ komentoval „omeškanie“ v júni v rozhovore pre Smenu.
Prvýkrát od roka 1989 síce definoval svoje politické ukotvenie, no strana nedokázala širšie osloviť verejnosť. Ani Dubček, ani spomienky na Pražskú jar už nezohrali rozhodujúcu úlohu ako vo voľbách 1990.
Spoločnosť už bola ďalej, prevládalo sklamanie z vývoja po roku 1989 a nostalgia za šesťdesiatym ôsmym ako kľúčový politický kapitál zdevalvovala. Za SDSS sa v júnových voľbách nakoniec do SNR neprebojoval ani jeden zástupca.
V tomto okamihu už bolo viac ako zreteľné, že politický vývoj Alexandra Dubčeka predbehol. Napriek nesporným sympatiám verejnosti sa nedokázal pri všetkej snahe plne prispôsobiť tempu doby. Nebol jediný. Symbolickosť jeho osoby zohrala určite pozitívnu úlohu v posledných rokoch Československa.
No z dlhodobého hľadiska jeho priamy prínos do rekonštrukcie občianskej spoločnosti možno zhodnotiť ako symbolický a rozpačitý. Nebránil mu ani ho neinšpiroval. Úplne rovnako ako v roku 1968.
Tomáš Ferenčák (1983) je energetický analytik. Minulý rok mu vyšla kniha Dubček - kontroverzná osobnosť.
Autor: Tomáš Ferenčák
