Každé prezidentské voľby sú niečím výnimočné. Popri menej výrazných prezidentoch sa do dejín Spojených štátov zapísali aj osobnosti, ktoré prichádzali s veľkými víziami.
Prezident Abraham Lincoln zdôrazňoval rovnosť príležitostí pre všetkých, odmietal otrokárstvo a neváhal v mene ideálov demokracie riskovať občiansku vojnu.
Zapálený idealista Woodrow Wilson chcel po prvej svetovej vojne vybudovať spravodlivejší svetový poriadok, volal po otvorenej diplomacii, zasadzoval sa za odzbrojenie, postavil sa za vznik Spoločnosti národov.
Prezident Roosevelt v ťažkých rokoch hospodárskej krízy v roku 1933 pripomínal, že jediné, čoho sa Američania musia báť, je ich vlastný strach.
John Kennedy sa usiloval prebúdzať americký národ z letargie a sľuboval viesť krajinu k „novým hraniciam“ otvárajúcim perspektívu pre nesplnené sny.
Prezident Lyndon Johnson presadil zákon o občianskych právach a prišiel s ambicióznym programom „veľkej spoločnosti“ zameranej na zníženie chudoby.
Ronald Reagan posilňoval optimistickú vieru Američanov v seba samých a pokúsil sa o „konzervatívnu revolúciu“ zameranú na zmenšenie roly štátu pri riešení problémov.
Svoje miesto v tejto plejáde osobností mal aj Barack Obama, ktorý inšpiroval milióny mladých ľudí svojou víziou obnoveného „amerického sna“ presvedčením, že Ameriku opäť raz čaká „nový začiatok“.
Kampaň pred tohoročnými voľbami sa v tomto ohľade odlišovala: kandidáti tentoraz neprišli s veľkými víziami.
Negatívna kampaň verzus argumenty v debatách
To však neznamená, že súboj stratil na príťažlivosti.
Okrem iného o tom svedčil obrovský záujem o predvolebné debaty. Pred nimi niektoré prieskumy naznačovali celkový pokles záujmu verejnosti o politické dianie i o účasť na voľbách. Medzi príčinami sa uvádzalo určité sklamanie voličov Obamu a Demokratickej strany z nadmerného „pragmatizmu“ a následne oslabenej charizmy a na druhej strane určitý odstup, aký niektorí republikánski voliči pociťujú od kandidáta Romneyho. Inou príčinou zníženého záujmu o politiku i o voľby mohli byť finančné ťažkosti, ktoré odrádzajú ľudí od účasti na voľbách.
Napokon bol záujem vyšší ako pred štyrmi rokmi. Prvú debatu sledovalo vyše 70 miliónov divákov; jediná televízna relácia, ktorá prilákala viac ľudí, bolo finále amerického futbalu Super Bowl. Druhú debatu pozeralo vyše 67 a tretiu takmer 60 miliónov divákov.
Vysoké počty mohli byť aj reakciou na záplavu negatívnej inzercie. Podľa štúdie Wesleyan Media Project iba menej ako osem percent inzerátov malo pozitívny charakter (v roku 2008 ich bolo 19 percent, v roku 2000 až 30 percent).
V kampani, pripomenul týždenník Economist, veľké témy často ustúpili sporom o charakter kandidátov či ich osobný život, menej sa hovorilo o reálnosti ich plánov.
Debaty naproti tomu ponúkali racionálne argumenty, nútili prítomných zrozumiteľne vysvetliť svoje politické postoje a tiež naznačili, kto z kandidátov väčšmi pôsobí ako líder schopný viesť krajinu.
Na rozdiel od jednostrannej predvolebnej inzercie sa tu súčasne prezentovali názory oboch strán.
Dodajme, že kandidáti to nemali ľahké. V Amerike totiž politici nemôžu iba kritizovať, musia prísť s návodmi na riešenie. „Ľudia chcú za prezidenta niekoho, kto je akýmsi 'cheerleaderom', roztlieskavačom, optimistom,“ hovorí historik Robert Dallek.
„Máme to takmer zabudované v génoch.“ Výstražným príkladom z minulosti, akýmsi mementom bol prezident Jimmy Carter, ktorý hovoril o kríze dôvery a „zlej nálade“, zatiaľ čo jeho súper Ronald Reagan pripomínal, že „najlepšie dni Ameriky sú stále ešte iba pred nami“.
Plány pre budúcnosť
Obaja kandidáti mali určité problémy bližšie vysvetliť svoje plány pre budúcnosť. Iba pár dní pred voľbami Obamov štáb predstavil 27-bodový projekt hospodárskeho oživenia, ktorý pomenoval „nový ekonomický patriotizmus“.
Obama vo svojom texte i v ďalšom príspevku pre CNN volá po posilnení strednej vrstvy vrátane daňových úľav a súčasne po vyššom zdaňovaní najbohatších.
Zdôrazňuje tiež potrebu zvýšiť investície do obnoviteľných zdrojov; skvalitniť vzdelávanie v technických oblastiach prijatím stotisíc nových učiteľov matematiky, fyziky a prírodných vied; ušetriť prostriedky ukončením vojen a použiť ich na splácanie federálneho dlhu a na budovanie infraštruktúry doma.
Romney vo svojom texte pre CNN akcentuje zlepšenie energetickej situácie ďalšou ťažbou a dosiahnutie energetickej nezávislosti do roku 2020; navrhuje ďalej zlepšiť vzdelávanie obmedzením federálnych byrokratických programov, presunutím kompetencií do jednotlivých štátov, vytvorením viac príležitostí pre súkromný sektor, pre rodičov a študentov; znížiť federálne výdavky a obmedziť washingtonskú byrokraciu, nasmerovať Ameriku k vyrovnanému rozpočtu; posilniť ekonomiku a tým aj zahraničnopolitické postavenie USA a nezabúdať v rozpočte na silnú obranu, ktorá slúži ako prevencia pred vojnovými konfliktmi.
Očividne existujú témy, ktoré obaja považujú za prioritné – od podpory malých podnikov cez zlepšenie vzdelávania až po znižovanie federálneho dlhu – ibaže cesty, ako to dosiahnuť, vidia inak.
Obama je v zásade za väčšiu rolu štátu, Romney naopak. Obama chce pokračovať v reforme zdravotného poistenia, Romney ju chce zrušiť.
Obama chce byť ústretovejší voči imigrantom a postupne legalizovať ich pobyt, Romney v republikánskych primárkach kritizoval svojich súperov za to, že sú v otázke imigrácie „príliš mäkkí“; Republikánska strana bude musieť nájsť spôsob, ako sa vyrovnať s meniacou sa demografickou skladbou.
Čo rozhodne
O víťazovi nerozhodnú zahraničnopolitické témy – akokoľvek sú dôležité nielen pre Ameriku, ale aj pre globálne prostredie.
No nemusí to byť iba ekonomika, ktorá napokon rozhodne: kandidáti sa líšia aj svojimi názormi na iné hodnoty – na mieru konzervativizmu, resp. liberalizmu v otázkach životného štýlu, na postojoch k interrupciám, k sexuálnym či iným menšinám.
Ak by Barack Obama dostal šancu pokračovať, bolo by možné bilancovať dlhšie obdobie vládnutia a posúdiť, čo skutočne dosiahol.
Ak sa presadí jeho súper, Američania budú musieť zistiť, ktorý Mitt Romney sa vlastne stal ich prezidentom – niekdajší umiernený guvernér, konzervatívny bojovník z primárok alebo pragmatický republikán.
(Autor je čestný predseda IVO, bývalý veľvyslanec v USA)
