Nič nesústredí myslenie tak ako plne rozvinutá kríza. Rovnako ako milióny ďalších ľudí v New Yorku som počul, ako hurikán Sandy rozdrnčal okná a mlátil dverami. Mal som viac šťastia ako mnohí iní. Došlo len na to drnčanie.
Odborníci už mnoho rokov varovali, že také búrky zastaranú mestskú infraštruktúru metropoly premôžu. Do otvorených staníc metra natiekla slaná voda. Poškodenie rozvodnej sústavy uvrhlo tretinu Manhattanu do predmoderného stavu temnoty.
A to je len New York. V častiach New Jersey veľa tých, ktorí našťastie ešte majú domov, odrezali od sveta potoky splaškov, ktoré im špliechajú predo dvermi.
Nikto s istotou nedokáže povedať, že túto konkrétnu búrku zapríčinilo globálne otepľovanie, ale takmer všetci experti sa zhodujú, že dôsledky topenia polárnych ľadovcov a vzostupu hladín morí budúce búrky zhoršia. Napriek tomu sa ani jeden z kandidátov v americkej prezidentskej kampani nenamáhal potenciálne katastrofické dôsledky zmeny klímy spomenúť.
Hurikán ako zbrane
V tomto zmysle bol hurikán Sandy ako násilie páchané strelnými zbraňami. V priebehu kampane si prezident Barack Obama ani jeho vyzývateľ Mitt Romney nepriali - napriek niekoľkým prípadom útokov strelcov - diskutovať o problematike zákonov, ktoré v mnohých štátoch dovoľujú takmer komukoľvek držať vražedné zbrane a náhodne okolo seba rozosievať smrť.
Dôvod je, samozrejme, v tom, že vyjadrovaním sa k týmto veciam nemožno získať dosť hlasov. Hoci väčšina Američanov súhlasí, že zmena klímy je realitou, budúce katastrofy vzbudzujú dojem, že sú vzdialené alebo že k nim dôjde niekde inde, tak prečo sa nimi teraz trápiť? Azda by sa malo urobiť viac proti budúcim záplavám, ale ako povedal bývalý predstaviteľ New Yorku: „Kým sa nejaká vec nestane, ľudia nie sú ochotní za ňu platiť.“
Poukazuje to na vážnu slabinu demokratického systému? Väčšina voličov myslí na svoje bezprostredné záujmy - nižšie dane, viac pracovných príležitostí, nižšie ceny benzínu a tak ďalej - a nie na plánovanie budúcnosti, ktorá je nepredvídateľná. Chceme sa cítiť dobre teraz hneď. Práve to je nálada, ktorej sa demokraticky volení politici snažia vyhovieť. Budúcnosť sa o seba postará.
Treba povedať niečo v prospech tohto prístupu. Politika vynucujúca si obete v záujme budúcich utópií zapríčinila obrovské ľudské utrpenie v službách celej škály nemožných ideálov. Je teda lepšie držať sa sveta tu a teraz.
Magnáti pomáhajú sebe
Lenže odkladať pre okamžité uspokojenie určitú mieru plánovania zameraného na budúci kolektívny prospech môže byť rovnako katastrofálne ako záľuba v utopických víziách. Možno existujú neutopické spôsoby, ako prekonať sebecké záujmy a urobiť, čo treba. V rôznych krajinách si napríklad voliči zvolili úspešných obchodníkov: dosť bolo politikov hašteriacich sa o svoje sebecké záujmy - nech zodpovednosť prevezmú schopní a samostatní lídri a nech riadia krajiny ako firmy.
Jednou takou osobnosťou bol Silvio Berlusconi. Mitt Romney týmto náladám vyhovuje tiež, hoci jemnejším a menej okázalým spôsobom: dokázal riadiť investičnú spoločnosť, tak prečo by mu to nešlo s federálnou vládou USA?
