Zistil som to už v polovici minulého storočia, keď nás krížom cez Čechy prevelili na stavbu letiska do Mimone, kde akurát prišli o zmenára. „Ty to zvládneš, máš brejle,“ povedal staršina a bolo to. Nad hlavou sa mi zavreli kalné vody úkolákov, z ktorých som mesiac čo mesiac súkal hlásenia, ako my „všiví intelektuálové“ plníme plán.
Čoskoro sa mi predošlé hrabanie v uhlí šesťsto metrov pod zemou zmenilo na ružovú idylu. Veliteľ mal totiž fixnú ideu, že celý prápor splní, vlastne prekročí plán na 150 percent. Realitou bolo slabých 97 percent. Všetko ostatné bolo na mne. Lenže ja som na čiernu mágiu s číslami nemal najmenšie predpoklady. Vedel som sa iba ak primitívne pri súčte „pomýliť“ o nejakých tisíc normohodín, ale to zďaleka nestačilo. Ešteže v diaľke ako bludička v močiari svetielkovala odlúčená čata Košťálov.
Odtiaľ sme totiž dostávali papiere až po uzávierke, musel som ju teda hodnotiť odhadom. V mojich výkazoch sa Košťálov v rozpore so skutočnosťou len tak hmýril hrdinami práce. Raz som ich na pokraji katastrofy musel „odhadnúť“ tak vysoko, že zopár lampasákov si už brúsilo zuby na mimoriadne prémie. A kde sú raz peniaze, je len krôčik k base.
