Asi rok či dva po rozdelení Česko-Slovenska na dve republiky som bol pozvaný na pozorovanie diviakov v lesoch nad obcou, ktorá bola symbolom našich roztržiek, osady U Sabotů, predtým nazývanej po stáročia Šance.
Ja nepoľovník som tiahol s poľovníkmi skoro ráno horou. Bola horúca, vyschnuté konáre praskali pod nohami ako kosti, v hĺbke lesa dýchala neviditeľná zver.
Nič sme nevideli – poľovníci nie sú Indiáni, robia v lese strašný hluk. Čo som zazrel počas svitania v diaľke medzi stromami, bola fantázia: rad obrovských húb, o ktorých ja moravský Slovák vyrastajúci kúsok od hranice viem, že sa im hovorí muchotrávky. Biele nohy a červené klobúky.