Krajiny bez potreby slobody

Asi rok či dva po rozdelení Česko-Slovenska na dve republiky som bol pozvaný na pozorovanie diviakov v lesoch nad obcou, ktorá bola symbolom našich roztržiek, osady U Sabotů, predtým nazývanej po stáročia Šance.

Ja nepoľovník som tiahol s poľovníkmi skoro ráno horou. Bola horúca, vyschnuté konáre praskali pod nohami ako kosti, v hĺbke lesa dýchala neviditeľná zver.

Nič sme nevideli – poľovníci nie sú Indiáni, robia v lese strašný hluk. Čo som zazrel počas svitania v diaľke medzi stromami, bola fantázia: rad obrovských húb, o ktorých ja moravský Slovák vyrastajúci kúsok od hranice viem, že sa im hovorí muchotrávky. Biele nohy a červené klobúky.

Keď som fascinovane prišiel bližšie, uvidel som, že stojím pri nezmyselne veľkých hraničných kameňoch.

„To dal robiť Mečiar niekde v kameňolomoch na strednom Slovensku,“ povedal zasvätene môj sprievodca a ukázal prstami šušťanie bankoviek.

„To bol kšeft, to stálo peňazí. A na hovno! I tak si tu každý chodí a bude chodiť, kadiaľ chce.“ To bola prvá predpoveď Schengenu a budúceho postavenia Českej a Slovenskej republiky v ňom, ktorú som počul.