Úrad pre verejné obstarávanie púta pozornosť v dvoch prípadoch – pri vážnejšej medializovanej kauze, keď sa čaká na jeho stanovisko, a pri výbere jeho vedenia.
Okrem mediálno-politickej roviny má však jeho činnosť praktický význam pre nakladanie s verejnými zdrojmi. Tento úrad má formálnu moc zastaviť problémové zákazky, uskutočniť kontrolu v akejkoľvek organizácii verejného sektora, sankcionovať nezákonné správanie či podávať také metodické usmernenia, pomocou ktorých sa dá zlepšiť verejné obstarávanie.
Zároveň môže robiť výskum v oblasti verejného obstarávania a navrhovať riešenia na lepšie vlastné rozhodovanie úradu, ako aj na šetrenie a stransparentnenie nákupov. Má však tento úrad predpoklady a kapacitu na naplnenie zverených úloh?
Rizikový model
V EÚ neexistuje jednotný model inštitúcií, ktoré dohliadajú na správnosť verejného obstarávania. V princípe sa vyvinuli dva modely – centralizovaný a decentralizovaný.
V decentralizovanom modeli hlavný úrad vykonáva kľúčové úlohy, ako sú napríklad dohľad a kontrola a viaceré ďalšie úlohy vykonáva súd alebo iný orgán štátnej moci, prípadne sú outsourcované pod prísnym dohľadom a koordináciou úradu súkromného sektora či výskumných inštitúcií.
Takto je to napríklad vo Fínsku. V rámci centralizovaného modelu, ktorý je aj na Slovensku, existuje jedna inštitúcia, pod strechou ktorej sa formálne vykonávajú všetky aktivity na poli verejného obstarávania – riešenie námietok, vydávanie metodických usmernení, kontrola, príprava zákonov, vzdelávanie obstarávateľov či zverejňovanie vestníka.
V roku 2003 však OECD upozornila na riziká tohto modelu - na takzvane systémovo zabudovaný konflikt záujmov v činnosti takto stavaných úradov – a možnej straty dôveryhodnosti. Podľa OECD sa totiž môže stať, že ten istý úrad vydá metodické usmernenie ku konkrétnemu prípadu a následne o ňom rozhodne v rámci námietky tak, že si bude odporovať. Možný konflikt záujmov je umocnený kompetenciou úradu vykonávať ex-ante kontrolu.
Špička? Ani zďaleka
Stáva sa to aj u nás? Áno. OECD preto hovorila o tom, že úrad bude musieť spraviť strategické rozhodnutie – stať sa „centrom excelencie“ vo verejnom obstarávaní s tým, že si ponechá aj všeobecnú monitorovaciu funkciu alebo sa stane úradom, ktorý bude robiť monitoring a preskúmavanie verejného obstarávania, ale nebude reálnym „centrom excelencie“.
Slovensko si už vybralo. Máme síce inštitúciu, ktorá rozhoduje o námietkach, ale nemáme reálne štátne „centrum excelencie“, ktoré by robilo výskum v tejto oblasti, kodifikovalo procesy rozhodovania úradu (aj tie o námietkach), hľadalo najlepšie postupy či pripravovalo rozumné novely o verejnom obstarávaní. Keďže stolička regulácie verejného obstarávania je reálne neobsadená, neprekvapí, že novely zákona o verejnom obstarávaní pripravujú buď poslanci, alebo ministerstvá spravodlivosti či vnútra.
V oboch prípadoch ad hoc, teda bez toho, aby na daných inštitúciách vytvorili tím ľudí, ktorí sa tejto agende dlhšie venujú a budú venovať.
Úrad síce formálne rozhoduje, ale s tímom, ktorý má takmer 40-percentnú fluktuáciu, s finančnou kapacitou, s ktorou sa špičkový úrad jednoducho postaviť nedá a o ktorý sa politici trhajú len pri obsadzovaní vedenia a znižovaní politického rizika pri nekorektných nákupoch, za ktoré nesú zodpovednosť. Zároveň úrad robí aj veci, ktoré nemajú žiadnu pridanú hodnotu – certifikácia odborne spôsobilých osôb nie je v žiadnej krajine Únie...
Chýba excelentnosť
Viaceré doterajšie slovenské vlády deklarovali záujem zmeniť verejné obstarávanie k lepšiemu. Zatiaľ sa ich pozornosť upriamovala hlavne na zmenu zákona o verejnom obstarávaní a konkrétne na zmenu postupov nakupovania.
Zatiaľ žiadna vláda nevenovala pozornosť samotnej činnosti ÚVO a reforme jeho rozhodovacích procesov. Domnievam sa však, že nastal čas, keď zmenou činnosti úradu a jeho profesionálnym a finančným dobudovaním dosiahneme oveľa viac ako novelami zákona, ktorými nás ministerstvo vnútra zabáva už vyše pol roka.
To čo najviac chýba verejnému obstarávaniu na Slovensku, nie je väčší priestor pre nekontrolované a nekontrolovateľné nákupy, ale profesionálne rozhodovanie Úradu pre verejné obstarávanie, teda jeho excelentnosť. Preto je podľa mňa reformná priorita súčasnej vlády v oblasti verejného obstarávania nastavená zle.
Autorka je docentka verejnej politiky na FSEV UK v Bratislave a programová riaditeľka TIS
