Keď Václav Havel hovoril metaforicky o blbej nálade alebo o démonoch, ktorí sa pohybujú v spoločenskom priestore, hovoril o tom so sebe vlastnou eleganciou a hĺbkou výpovede. Metaforický jazyk má vo verejnom diskurze svoje miesto.
My sa však pohybujeme čoraz viac v priestore, v ktorom má verejný diskurz nie metaforický, ale úplne konkrétny rozmer.
Od metafor k realite
Keď poviete 150 000 eur, je to suma, ktorú priklepli kolegovia sudcovia svojmu najvyššiemu kolegovi. Viete, že si za to môžete kúpiť v Bratislave byt, prípadne si za to môžete kúpiť niekoľko nových áut. Niektorí ľudia si vedia vypočítať, že je to 500násobok sumy, z ktorej musia vyžiť mesiac čo mesiac mnohí občania Slovenska. A možno aj oľutujete, že ste si aj vy netelefonovali s narkobarónom.
Tridsaťtisíc eur je suma, ktorá robí na Slovensku z občana milionára a platiteľa milionárskej dane. Ale máte smolu. O vás nikto film nenakrútil. Prežiť dva roky vo väzení za film, v ktorom filmárka obrazom ukáže, ako funguje nemocná moc, vôbec nie je metafora. A Tatarkov démon súhlasu sa čoraz hlbším hlasom prihovára verejnosti, ktorá sa bojí alebo stráca motiváciu na tento hlas konformizmu reagovať.
Ako chutí táto moc, ukazujú príbehy ľudí, ktorým sa podarilo vysúdiť oveľa viac ako milióny obyvateľov tejto krajiny vo svojom živote zarobia. A nezabudnime, že je to pre nich len niečo na prilepšenie, lebo ako „predsedovia a predsedníčky“ inštitúcií a členovia či členky mocenského privilegovaného stavu opradeného imunitami majú títo mocnári aj pravidelné príjmy. Na slovenské pomery nadštandardné.
