Iste, vecný rozdiel medzi diktatúrou a demokraciou je priepastný, pretože demokracia mi umožňuje slobodne sa rozhorčovať nad pomermi a za istých okolností – ak mám dosť vôle, času a energie – snažiť sa tieto pomery aj meniť. Keď však porovnám svoje zdesenie nad nadvládou lži a nenávisti vtedy a dnes, necítim veľký rozdiel.
A keďže som si istý, že demokracia – dokonca aj v tej forme, akú zažívame dnes na Slovensku – je neporovnateľne lepší režim než diktatúra, príčiny môjho pocitu zdesenia musím hľadať mimo rámcov politických systémov. Pramenia v pochmúrnom poznaní, že lož a nenávisť sa nabíjajú energiou najviac vtedy, keď ich ľudia ignorujú. Neprekvapuje ma, že lož existuje, prekvapuje ma, že má tendenciu sa rozpínať najmä vtedy, ak sa pravda zdvorilo odmlčí.
Z príbehu komunizmu by sme si mali vziať jedno varovné ponaučenie. Režim vo svojom usilovnom potláčaní pravdy a lásky (chápanej v univerzálnom zmysle tak, ako o nich premýšľal Václav Havel) napučal lžou a nenávisťou do takej miery, že sa zrútil vlastnou váhou. K pádu ho napokon postrčila vlastne len veľmi malá skupina tých, čo mu z lásky k pravde zdvorilo odporovali.
Som rád, že sa tak stalo, ale zároveň mám obavy, že niečo podobné sa môže stať aj s demokraciou. Zdá sa mi totiž, že začína nebezpečne rýchlo pučať lžou a nenávisťou – ony sa automaticky rozpínajú nedostatkom pravdy a lásky, ktoré sa im zdvorilo pracú z cesty.
Nechcem, aby nimi demokracia nasiakla tak, že sa napokon zrúti vlastnou váhou. Nepáči sa mi, že mnohí frustrovaní ľudia aj na Slovensku (v Česku je ich dokonca ešte viac) už tak uvažujú a hovoria, že tento prehnitý a lživý systém treba zbúrať a postaviť nejaký nový.
Povaha sveta je totiž ukrytá mimo rámca režimov, ale súčasne do nich preniká. Vždy to bolo tak, že lož bola pracovným nástrojom nenávisti – aj vtedy, keď nijaké režimy neexistovali. A vždy to bolo tak, že slúžila na ovládnutie tých, čo chceli žiť v pravde a láske. V tomto sa diktatúra od demokracie nelíši – sú to len rôzne rámce pre ten istý zápas.
Lenže demokracia má jednu obrovskú výhodu, keďže je akýmsi laboratóriom, v ktorom sa povaha sveta prejavuje vo svojej prirodzenej podobe. Pravda a láska dostali rovnakú šancu ako lož a nenávisť. Zvíťazí ten, komu na dosiahnutí svojho cieľa viac záleží.
Hovoriť pravdu a mať rád ľudí dnes naozaj nie je ľahké. Človeku sa bridí stále pomenúvať tú záplavu lží a dvíha sa mu žalúdok pri pohľade na nenávisť davov. Lenže ak si necháme pravdu a lásku pre seba, prídeme o demokraciu. A tešiť sa z toho, že ona raz padne napučaná lžou a nenávisťou, je naivné. Druhá šanca na budovanie tej „pravej“ demokracie totiž už nepríde. Také jednoduché to je. To mal na mysli Václav Havel, keď spočiatku s jemnou iróniou vyhlásil, že „pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“, a postupne opakoval túto vetu čoraz vážnejšie. Kľúčové je ono slovo „musí“. Znamená, že my všetci nesieme zodpovednosť za to, ak zvíťazí lož a nenávisť. Lebo si myslíme, že to slovo „musí“ sa nás netýka.
Stredoeurópske fórum
V divadle Astorka/Korzo 90 sa bude od štvrtka do nedele konať séria debát v rámci Stredoeurópskeho fóra 2012.
Na Stredoeurópske fórum príde diskutovať vyše tridsať renomovaných intelektuálov z celej Európy a Spojených štátov. Budú sa venovať témam, ktoré sú dôležité pre našu súčasnosť a budúcnosť, z pohľadu motta Václava Havla: „Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.“
Bude reč o pravde, láske, lži a nenávisti. Krízy sú časom, keď sa lži v spoločnosti stávajú neudržateľnými. Je to čas odkrývania podvodov a odhaľovania klamstiev. Zároveň je to čas nenávisti, ktorú odhalené lži so sebou prinášajú.
Medzi diskutujúcimi budú veľké postavy súčasnej literatúry, sociológie a filozofie, ako György Konrád, Drago Jančar, Robert Menasse či Jáchym Topol, francúzsky filozof Pascal Bruckner, český kognitívny vedec Ivan Havel, či legenda modernej sociológie Zygmunt Bauman, ale aj mladý novinár Giacomo di Girolamo, ktorý zápasí s mafiou v západnej Sicílii, americká filmárka Alison Klayman či jeden z lídrov nedávnych protestov v Španielsku Aitor Tinoco I Girona.
Viac informácií nájdete na www.ceeforum.eu. Vstup na konferenciu je voľný.
Martin M. Šimečka
je spisovateľ a novinár. Od novembra 2006 do januára 2009 bol šéfredaktorom týždenníka Respekt, ktorý vychádza v Prahe, dnes je jeho editorom. Žije v Bratislave. Je tiež autorom noviel (Džin a Záujem), súboru komentovaných listov jeho otca z väzenia Světelná znamení a knihy esejí Hľadanie obáv.
Autor: Martin M. Šimečka
