„Žijem v New Yorku s niekoľkými tisíckami kníh, som spisovateľ a softvérový inžinier,“ predstavuje sa David Auerbach na svojej stránke. Vedľa fotografie má nakreslenú postavičku v kravate, dôstojný nos jej siaha až po zem: newyorský intelektuál, veselý a smutný zároveň. „Moje dve lásky sú literatúra a filozofia, ale snažím sa ich dopĺňať zdravými, empirickými dávkami reality.“ Jeho esej O hlúposti počítačov – v ktorej rozobral vývoj všetkých veľkých internetových vyhľadávačov a venoval sa ich vplyvu na naše myslenie – sa stala jednou z najcitovanejších úvah na túto tému a v priebehu niekoľkých mesiacov preletela množstvom amerických a európskych internetových časopisov a platforiem.
Aké to bolo, pred niekoľkými dňami, keď bol New York zahalený do tmy bez blikania počítačov?
Sedel som potme, mal som šťastie, v mojej štvrti uragán vyzeral len ako obyčajná silná búrka. Len cez internet som videl, že veľké časti mesta sú zaplavené a bez elektriny. Sem-tam sa ľuďom darilo komunikovať cez sieť, aj keď už nemali prúd, podávať správy o tom, čo sa deje. Práve internet v ďalších dňoch zohral životne dôležitú úlohu pri organizovaní pomoci a zbieraní informácií o najviac postihnutých oblastiach, ktoré médiá, ba aj vláda ignorovali. Niektorí ľudia z Occupy tak organizovali dobrovoľníkov, a tí pomáhali zabezpečiť potraviny a strechu nad hlavou pre tých postihnutých, ktorým úrady nepomohli.
A internet v nedávnych prezidentských voľbách? Myslíte, že víťazstvo Baracka Obamu by bolo mysliteľné aj v ére pred digitálnou komunikáciou?
Možno áno, myslím, že informačné technológie pomohli Obamovi a uškodili Romneymu. Obamov tím s ich pomocou veľmi efektívne mobilizoval voličov, a Mitt Romney, tak to aspoň preniklo na verejnosť, mal naproti tomu technologicky nekompetentnú organizačnú infraštruktúru. Na druhej strane to vyzerá, že bublina klamstiev, do ktorej sa zástancovia republikánov uzatvorili, im nedovolila poriadne vyhodnotiť priebeh kampane. Keby sa neboli dusili vo vlastnej informačno-technologickej šťave, možno by boli uvažovali menej skupinovo a slobodnejšie, a ich kampaň mohla byť účinnejšia.
Viete si predstaviť, že by ste žili niekde inde ako v New Yorku?
New York je jediné miesto, kde sa cítim aspoň čiastočne doma. Veľmi ťažko by sa mi odtiaľ odchádzalo.
V našich predstavách je New York zázračné miesto, akýsi extrakt Európy v Amerike, najmä strednej Európy. Súhlasíte s tým? Alebo je to len strašné klišé?
New York je pre mňa najeurópskejšie miesto Spojených štátov, miesto, kde dochádza k najväčšej interakcii medzi rôznymi prisťahovaleckými kultúrami, ktoré tadiaľto prešli. A súčasne je to aj množstvo vecí naraz. Hoci je to centrum elít moci a bohatstva, New York je dostatočne veľký, aby ponechal priestor pre mnohé ukryté kultúry jeho ôsmich miliónov obyvateľov. Pri troche snahy sa tu dá nájsť priestor na únik. A nazdávam sa, že New York je v konečnom dôsledku dosť tolerantné miesto – k dokonalosti má síce ďaleko, ale stačí to na to, aby som nestrácal nádej.
Zaujímate sa o stredoeurópskych a východoeurópskych autorov, skoro to vyzerá, že iná literatúra akoby pre vás neexistovala, ako sa to stalo?
Títo spisovatelia sú mi veľmi blízki už od mladosti, a to aj v preklade – Kleist, Gogoľ, Gercen, Lermontov, Hofmannsthal, Belyj, Kafka, Sologub, Musil, Broch, Döblin, Walser, Kluge, Bachmannová, Borowski, Zoščenko, Cvetajevová, Šalamov, Oleša, Krleža, Herbert, Lustig, Vaculík, Hrabal, Karinthy, Rezzori, Schulz, Duvanel, Johnson, Bernhard, Kertesz, Albahari, Tulli, a Krasznahorkai sa vyznačujú obrovskou hĺbkou a rozmanitosťou. Ak majú pre mňa dačo spoločné, tak je to široký záber celého spektra ľudských emócií a bytia s jeho radosťami i hrôzami. Zo všetkých ich diel som cítil priam besnú poctivosť a odvahu. S čímsi takým sa oveľa zriedkavejšie stretávam v americkej literatúre, a preto takýchto autorov vyhľadávam.
Ako sa softvérový inžinier dostal ku Krasznahorkaimu – autorovi, ktorý je v našej časti sveta oveľa menej známy než v Amerike?
Keď som bol mladý, jedna veľmi blízka a mimoriadne inteligentná kamarátka ma priviedla k jeho knihe Melanchólia odporu. Mali sme podobný vkus: obaja sme milovali Roberta Musila a Ingeborg Bachmannovú. Videla v kine film Werckmeistrove harmónie v réžii Bélu Tarra a odporučila mi Krasznahorkaiho román. Hlboko na mňa zapôsobil.
Píšete eseje a zároveň projektujete softvér. Získali ste vďaka tejto kombinácii iný pohľad na veci? Alebo sú to pre vás dva rozdielne svety?
To je veľmi zložitá otázka. Písanie a programovanie sú rozličné formy života, ako by povedal Wittgenstein, dva rozličné spôsoby bytia v realite. Práve preto, že sú také odlišné, každý z nich mi umožňuje chápať predpoklady skutočnosti, ktoré vznikajú v tom druhom svete. Je nebezpečné používať len jeden spôsob myslenia.
Veď väčšina z nás predsa používa len jeden spôsob myslenia. V čom je to nebezpečné?
Robert M. Young má príbeh o vedcovi, ktorý sa štyridsať rokov pozerá do mikroskopu a robí úžasnú robotu, a pred odchodom do dôchodku si začne klásť otázku o tom, aký to má širší význam. Zoberie mikroskop, pozrie sa cezeň na svet okolo seba, pozorne sa díva a potom zvolá: „Všetko som pochopil!“ Svet okolo nás sa tak zväčšuje a komplikuje, že sme sa všetci do istej miery stali špecialistami a nebezpečenstvo špecializácie je v tom, že všetko zovšeobecňujeme z perspektívy vlastného odboru. Walter Burckhardt koncom 19. storočia predpovedal, že vstupujeme do „éry prehnaného zjednodušovania“.
Napríklad?
Všetci tí ekonómovia, ktorí sa na ľudstvo dívajú tak obmedzene, že ich predpovede o tom, ako sa budú správať ekonomiky, sa nakoniec ukázali byť absolútne nesprávne. Väčšina z nich si to dodnes nie je ochotná pripustiť. Ak človek pridlho ľpie na jednom spôsobe myslenia, robí mu ťažkosti čo len si predstaviť iné uhly pohľadu na svet, s odlišnými slovníkmi a pojmami. Zabúda, že jeho vlastný pohľad je neúplný.
Myslíte, že to platí aj pre spisovateľov?
Pravdaže, spisovateľ, ktorý sa odvoláva na city a inštinkty, si nepripúšťa myšlienku na rozum a logiku. V každej sfére je to problém. Informatik zabúda, že jazyk je oveľa mnohoznačnejší než počítačové údaje. Sociobiológ zabúda, že nie každá forma správania je daná evolúciou. Antropológ zabúda, že nie každý druh správania je kultúrne podmienený. Ak ostávame v jednom jedinom svete či jednej disciplíne, hlavu máme plnú zakorenených predstáv, ktorými sa zo zvyku riadime a zbaviť sa ich čo len na chvíľu si vyžaduje obrovskú námahu. Čím viac sme vystavení rozličným svetom a kultúrnym výmenám, tým menej provinčne uvažujeme.
V eseji o hlúposti počítačov čitateľom prinášate dobrú i zlú správu. Dobrá správa znie, že prístroje nikdy neovládnu ľudí, pretože nevedia komunikovať. Prečo je táto vzdialenosť medzi prístrojmi a ľuďmi taká neprekonateľná?
Ľudský jazyk je veľmi neurčitou, neúplnou a nepresnou podobou sveta ako takého. Naše porozumenie seba ani sveta nie je dostatočné na to, aby sme ho vysvetlili počítačom. Často ani sami nerozumieme, čo hovoríme. Počítače chápu svet len cez to, čo im vysvetlíme. A keďže počítače neznášajú mnohoznačnosť, nechápu implicitné odtienky ľudského jazyka. Ani im to nevieme vysvetliť. Nemôžeme teda vyčítať počítačom, že to nechápu.
Lenže zlá správa spočíva v tom, že prístroje nás prinútia oslabiť a zredukovať naše myslenie, aby sa ľudia mohli prispôsobiť prístrojom, ak chcú, aby im prístroje slúžili. Akým spôsobom podľa vás ľudia ohlúpnu?
Čím sú počítače všadeprítomnejšie, tým viac spoluvytvárajú našu osobnosť. Človek sa stáva takým, akým ho vidí Google, Facebook, vláda, firmy, hypotekárne spoločnosti a iné inštitúcie. V minulosti nemali inštitúcie k dispozícii veľa údajov o jednotlivcoch, no dnes možno zbierať informácie o všetkom a o každom, keďže výkonnosť počítačov sa stále zväčšuje geometrickým radom. Prinajmenšom v prvom svete sa človek stane svojimi vlastnými údajmi.
A kde je tá hlúposť?
Hlúposť bude spočívať v tom, že nebudeme spochybňovať, ako nás vnímajú a klasifikujú prístroje a ľudia okolo nás, že nebudeme skúmať, akú škodu to môže napáchať.
Ako sa zmení náš spôsob myslenia, keď počítače celkom preniknú do nášho života, oblečenia, dopravy či do nábytku?
To nie je nič jednoduché, opísať takúto zmenu v myslení.
Isté je, že si nebudeme musieť tak veľa pamätať, stále sa nám bude pripomínať, kým sme – kým sme podľa počítačov. Nebudeme môcť ignorovať svoju minulosť. Nebudeme už takí oddelení od sveta okolo nás, pretože značná časť nás bude vo svete okolo nás, uskladnená v elektronickej podobe. Budeme uvažovať v presnejších symboloch a kategóriách namiesto mnohoznačných a pochybných slov. No tieto dva druhy kategórií budú vo vzájomnom konflikte.
Myslíte si, že informácie budú aj naďalej rovnakým tempom pribúdať?
Áno. Spracúvaniu nesmierneho množstva informácií, ktoré počítače prefiltrujú z ešte väčšieho množstva údajov, budeme musieť venovať väčšinu života. Informácie sa budú navzájom prekrikovať, bude to veľmi hlučný svet , a ľudia sa s tým vyrovnajú tak, že časť informácií k sebe nepripustia.
Renomovaní francúzski intelektuáli skoro unisono nenávidia internet a vidia v ňom médium povzbudzujúce k hlúposti a davovému teroru – máte pre túto averziu pochopenie?
Hlúposť a teror tu boli aj pred internetom. Ibaže vtedy bolo ľahšie ich ignorovať. Robert Musil písal o hlúposti už v tridsiatom siedmom, ale zdá sa , že spôsob, akým sa hlúposť prejavuje, sa odvtedy veľmi nezmenil, dokonca ani s príchodom internetu. Je zjavné, že – vďaka technológiám a internetu – máme oveľa ľahší prístup k informáciám. Dnes je oveľa ľahšie objaviť nových autorov a nové myšlienky a komunikovať s celkom odlišnými kultúrami na celom svete. Mnohí to síce nerobia, no táto možnosť tu existuje, takže neinformovanosť už nemôže byť prijateľnou výhovorkou.
Ale to ešte nič nehovorí o tom, ako informačné technológie posilňujú možnosti spoločenského lynčovania, ani o zjednodušovaní nášho myslenia, o ktorom ste práve hovorili.
Niežeby nebolo treba kritizovať technológie, iste áno, chcem len povedať, že by sa to nemalo by robiť z pozície nevedomosti či obmedzenosti. To isté platí aj o chvále technológie. Ako povedal Hans Blumenberg: ‚Myšlienková hĺbka znamená: veci neostanú rovnako samozrejmé ako predtým.‘ Vážnymi problémami sú problémy ľudstva, nie komunikačných technológií.
Stredoeurópske fórum
V divadle Astorka/Korzo 90 sa bude od štvrtka do nedele konať séria debát v rámci Stredoeurópskeho fóra 2012.
Na Stredoeurópske fórum príde diskutovať vyše tridsať renomovaných intelektuálov z celej Európy a Spojených štátov. Budú sa venovať témam, ktoré sú dôležité pre našu súčasnosť a budúcnosť, z pohľadu motta Václava Havla: „Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.“
Bude reč o pravde, láske, lži a nenávisti. Krízy sú časom, keď sa lži v spoločnosti stávajú neudržateľnými. Je to čas odkrývania podvodov a odhaľovania klamstiev. Zároveň je to čas nenávisti, ktorú odhalené lži so sebou prinášajú.
Medzi diskutujúcimi budú veľké postavy súčasnej literatúry, sociológie a filozofie, ako György Konrád, Drago Jančar, Robert Menasse či Jáchym Topol, francúzsky filozof Pascal Bruckner, český kognitívny vedec Ivan Havel, či legenda modernej sociológie Zygmunt Bauman, ale aj mladý novinár Giacomo di Girolamo, ktorý zápasí s mafiou v západnej Sicílii, americká filmárka Alison Klayman či jeden z lídrov nedávnych protestov v Španielsku Aitor Tinoco I Girona.
Viac informácií nájdete na www.ceeforum.eu. Vstup na konferenciu je voľný.
Autor: Marta Šimečková
