Človek, limitovaný svojou fyzickou existenciou (z elementárnych faktov uveďme aspoň to, že má k dispozícii iba jediný žalúdok, že sa nemôže naraz viezť v dvoch autách, spať na dvoch posteliach ap.), sa dostáva v prípade bohatstva do obrovskej asymetrie medzi tým, čo si môže dovoliť a čo z tejto neprebernej kvantity využije na svoju osobnú potrebu. Domy, jachty, cestovanie, krajiny, vyberané jedlá, to všetko pri svojej pestrosti naráža na jednorazovosť momentálneho použitia. Šírku svojho bohatstva ľudský jedinec neobsiahne, jeho záplava zostane preňho virtuálnym javom.
Napriek tomu sme svedkami, že neprehľadné bohatstvo vyvoláva túžbu po jeho ďalšom rozmnožovaní. U niektorých ľudí, ktorí sa usilujú naplno využiť to, čo im ponúka materiálna hojnosť, sa stretávame s takzvanou eskaláciou slasti, spočívajúcou v gradovanom vyhľadávaní nových a ďalších hedonistických možností a zážitkov, ktorých potencia sa postupne vyčerpá, a tak dochádza k strate akejkoľvek inovácie a k životnému fiasku s tragickým, neraz priam sebazničujúcim vyústením. Je to tak aj preto, že prežívanie biologického a materiálneho zamerania ľudského života bez hlbšej duchovnej osnovy je vyčerpateľné.
