Ako tvorím / Prekladateľka Renáta Deáková
„Ja že tvorím? Skôr sedím nad textom,“ zháči sa Renáta Deáková, autorka mnohých prekladov diel maďarských autorov do slovenčiny. Potom sa zamyslí, ako vlastne celý proces prežíva. Najprv sa obklopí knihami autora. Keď sa sústredí na tú, ktorú chce prekladať, spravidla zisťuje, že text sa podobá na nejaký zo slovenskej literatúry. „Niekedy je tých podobných textov a kníh viac. Používam ich trochu ako slovníky, čítam ich a 'kradnem' z nich slovíčka, ktoré sa mi páčia. Potom ich mám ako inšpiračné ťaháky, keď neviem, kam z konopí. Ak sú to presne tie, ktoré potrebujem, tak ich použijem, ak nie, tak ma zavedú k inému textu, k iným slovíčkam. Takto to funguje hlavne pri postmodernej literatúre, napríklad pri Péterovi Esterházym,“ hovorí.
Diela svetoznámeho autora, predovšetkým Harmonia Caelestis, boli pre ňu doteraz najnáročnejšie. Musela pri ňom siahať do rôznych textov, do mnohých období, v jeho textoch sa veta po vete striedajú rôzne štýly, rytmy, vrstvia sa neoznačené citácie a parafrázy z množstva iných svetových diel. „Nedalo sa to skomponovať ako Jadvigin vankúšik Pála Závadu. Pri ňom som si vymyslela kľúč a išlo to harmonicky. Esterházy, to je disharmónia.“
Okrem spomínaných autorov má za sebou napríklad aj preklady Talamona, Máraia, Örkénya, Spiróa, Egressyho.
Keď si prekladateľ v knihe zalistuje s odstupom času, pobaví sa a poteší. Samozrejme, zákonite narazí na miesta, ktoré by z dnešného pohľadu preložil inak, a vtedy ho pre zmenu riadne zamrazí.
„Prekladateľ nejde s kožou na trh, hrá druhé husle. Je v tom kus alibizmu, lebo ak kniha nie je pre čitateľa dobrá, dá sa to zvaliť na autora. Ja mám smolu, že prekladám samých výborných autorov,“ vraví s úsmevom. Verejná kritika prekladu je podľa nej veľmi slabá. Ľudí, ktorí ju naozaj dokážu ohodnotiť, je veľmi málo a musia byť zbehlí v oboch literatúrach a jazykoch. „A tak si môžu prekladatelia rojčiť nad textami spisovateľov, dokonca ich pretvárať na svoj obraz,“ vtipkuje.
V skutočnosti však hľadá cestu k autorovi, ktorého prekladá, strastiplnými cestami vernosti a autentickosti. Pomoc a podporu nachádza u svojho redaktora, básnika a prekladateľa Karola Chmela. Na začiatku práce je obrovská radosť, uprostred nej strach z neznámeho. „Prekladanie je vlastne jedno obrovské zdesenie, zúfalý pocit z toho, že toto veľdielo nedokážem preložiť,“ uvažuje. Stojí to však za svetlé chvíle, keď text v inom jazyku evidentne zafunguje.
