Verona Šikulová nie je veru nijaký chrobáčik, ale v kultúrnom centre Dunaj na premiére mojej knihy Iskra v studenej pahrebe zažiarila ako iskrivá muška svätojánska. Prečítala a autenticky osobne komentovala môj text o knihe Broučci od Jana Karafiáta o slobode, zodpovednosti, o službe a obetavosti a význame života a smrti.
Synergickým efektom obecenstva i ďalších účinkujúcich v preplnenej sále vznikla atmosféra, akú dnes zriedkavo vidíme a počujeme v pokryteckých časoch. Otvorenosť, srdečnosť a neha, takže ľudia večer doma vraj zaspávali s úsmevom. A spali tíško.
Pripomenuli sa mi dva náhrobné kamene, na ktorých nie sú mená, iba nápisy Spi tíško. Neznámych, čo tam ležia, sme si pomenovali Spitíškovci a každý rok im tam nosíme kvety. Boli takí zarastení krovím a burinou, že sme ich niekedy ani nevedeli nájsť, akoby si kdesi odskočili, potom sa vrátia alebo už nikdy neprídu a vykašlú sa na nás. Človek by sa im ani nečudoval v čase, keď zvrátená ideológia tovaru a trhu vyberá nájomné za hrobové miesta a ak chudáci mŕtvi nezaplatia, vykopnú ich na smetisko.
Už ani mŕtvi nemajú právo odpočívať v pokoji. Obchoduje sa s ich orgánmi, vytŕčajú ich na výstavách. Tým viac nás prekvapilo, keď sme tohto roku našli Spitíškovcov očistených od porastov, ba ktosi im tam položil kytice kvetov. Je to zázrak, lebo sa predpokladá, že mŕtvi nič nevedia a nič necítia tak ako kamene alebo kusy železa. Príkladom pamäti a citu môžu byť mechanické komputery zvané hodiny.
