Brad Leithauser, americký básnik a učiteľ literatúry, opisoval vo svojom článku konflikt dvoch čitateľských svetov. Cestou z rodinnej oslavy počúvali v aute audioknihu Daphne du Maurierovej. Reprezentantka násťročných na zadnom sedadle sa zaujímala o rozuzlenie – bola hlavná ženská postava – vdova a dedička majetku – vrahyňa alebo nie? Autor jej vysvetľoval, že to nemusí byť dôležité, niektoré diela sú skvelé práve preto, že ostanú nedopovedané. Poučený čitateľ predsa vie, že pravé zlato knihy sa neukrýva „v odhalení“ – ide o štýlotvorné prostriedky, atmosféru a tak ďalej.
Hlavný štýlotvorný prostriedok kresleného seriálu Family Guy je klaunovanie všetkého amerického, bez ohľadu na pravo, ľavo a politickú korektnosť. Tvorcovia sofistikovane využívajú klasicky sprostý, gašparkovský humor o masách a pre masy. Milujem scénu, v ktorej stokilogramový, mierne dementný otec vyzve svojho hovoriaceho psa, staršieho syna aj svoje geniálne batoľa s vlastným časostrojom, aby vypili liek, ktorý spúšťa dávenie (používa sa pri otravách). Že kto sa dlhšie vydrží nepogrcať.
Keď som sa po hurikáne a snehovej búrke vracala z New Yorku do Bratislavy, hovorila som si, že po takej skúsenosti ma nič nerozhádže. Veterné východné pobrežie zapôsobilo ako vymetač slovenského jedu, prítomného často už v materskom mlieku a folklórnych uspávankách. Lenže sú to dva týždne a môj žalúdok si stále nevie zvyknúť.
